Say Something || h.s [SK]

48. chapter

„Nemôžeš spať?" opýtam sa Nathana sediaceho pri pulte v kuchyni.

„Nový dom vieš musím si zvyknúť, ale čo ty?" zdvihne ku mne zrak zatiaľ čo ja si nalievam do pohára mlieko ako každé ráno. Je síce len sedem hodín, ale čím skôr tým lepšie.

„Toto dieťa nie je moc na spanie." Zasmejem sa a odpijem si z pohára. Nathan má na sebe iba šedé teplákové kraťasy. Jeho telo bez trička vyzerá vážne dobre. Bože Victoria fakt sa spamätaj je to Harryho najlepší kamarát, nemôže sa ti páčiť.

„Nad čím premýšľaš?" mojim telom trhne, keď sa ozve jeho hlas.

„Ale nad ničím." Mávnem rukou a sadnem si k nemu.

„Tak čo povieš mi ešte nejaké pikošky o Harrym? Veľa o jeho puberte neviem, asi o nej nechce hovoriť. A teraz, keď spí, no veď vieš." Šťuchnem ho do ramena. On sa iba zasmeje krútiac sklonenou hlavou. Včera to na tej večery po téme Ariana ostalo také suché čiže som sa nič viac nedozvedela.

„Ak by som to mal nazvať Harry bol doslova magnet na trapasy." Začne. „Asi sedem rokov dozadu sme sa boli lyžovať. Nehovorím o tom, že vždy keď videl nejakú peknú babu šmykol sa na snehu a ďalších dvadsať minút sa radšej ani nezodvihol. Pamätám sa, že v ten večer sme boli v bare a pozvali sme dve baby na drink. Keď ich išiel zobrať potkol sa a všetko rozbil. Samozrejme skončil aj so sklom v ruke." Poškrabe sa na nose stále s pobaveným úškrnom na perách.

„To nemyslíš vážne." Začnem sa smiať, no nie až príliš. Nechcem Harryho predsa zobudiť. Nathan si vytiahne mobil z vrecka a začne v ňom niečo hľadať až to nakoniec nájde a mobil otočí na mňa.

„Toto je Harry, keď mal sedemnásť." Našpúli pery a pozrie sa na mňa.

„To snáď nemyslíš vážne, že toto si idem brať?" poviem s pootvorenými ústami do O. Ani ja som nevyzerala bohvieako, ale Harryy sa vážne na seba nepodobá.

„V poslednom ročníku na strednej začal cvičiť a to riadne. Čudoval som sa kde sa to ňom vzalo až nakoniec z neho vyrástol policajt." Usmeje sa. Vyzerá, že je na Harryho hrdý.

„A nejaké tvoje fotky?" žmurknem na neho. ako sa stále na neho pozerám tiež si musel prejsť nejakou cestou.

„Fúú nejdeš robiť niečo na raňajky? Nejako mi vyhladlo." Rýchlo zmení tému a ja prižmúrim oči. Je presne ako Harold.

„Asi sa mi nechce." Poviem provokačne.

„Nevadí. Pôjdem si teda zabehať. Ranná rozcvička je dôležitá." Postaví sa a chytí ma za rameno pričom mi ho jemne stlačí. On si vždy niečo nájde. Iba prekrútim očami a on zmizne niekde v hosťovskej izbe.

**

Keď konečne otvorím knihu a začnem čítať v dome sa ozve zvonček.

„Bože." Zavračím a knihu znova položím na jej miesto na stolíku. Kedže tu Harry nie je musím ísť otvoriť ja. Prejdem po chodbe až k dverám, ktoré otvorím. Stojí za nimi Zayn, ktorého som od tej večere nevidela.

„Ahoj," poškriabe sa na zátylku. „Mohol by som ísť dnu?" opýta sa neisto a zahryzne si do pery. iba slabo prikývnem a postavím sa bokom, aby mohol prejsť dnu. Vyzuje sa a spolu prejdeme do obývačky kde si sadneme na gauč.

„Mrzí ma tá večera," začne. Ach. „Neviem, čo ma to popadlo, ale určite s tebou nechcem byť za zle. Si moja sestra mám ťa rád ako nikoho. Si ako moja najlepšia kamarátka. Možno som chcel byť až príliš ochranársky. Musíš ma chápať. Vidieť ťa po boku iného chlapa je zvláštne. Vždy sme tu boli my dvaja Zayn a Victoria proti celému svetu." Usmeje sa a ja cítim slzy v mojich očiach. Bože tieto tehotenské hormóny.