Say Something || h.s [SK]

52. chapter

Všetci povinne pustiť! ☝☝☝⬆⬆

Harry's POV:

Čakám tu už viac ako hodinu a stále nič. Žiadna sestra. Žiadny doktor. Som zúfalý, nahnevaný a otrasený. Vo vnútri cítim pocity, ktoré som doteraz nepoznal. Strach o dve bytosti tam za tými dverami je väčší ako čokoľvek iné. Urobil by som čokoľvek len aby všetko bolo v poriadku.

„To snáď nie je pravda!" vykríknem a silno udriem do steny, keď sa pozriem na hodiny. Je pol tretej ráno. Prišli sme sem o pol jednej. Mám pocit, že už mevydržím dlhšie čakať a tie dvere rozbijem len aby som sa mohol dostať dnu. Chrbtom sa zošuchnem po stene až na zem a hlavu si položím do dlaní.

„Harry?" zrazu ma vyruší známy hlas. Zdvihnem hlavu a cítim v očiach slzy. Nechcem plakať. Nemôžem plakať.

„Čo sa stalo?" znova ten hlas. Ani sa nemienim postaviť. Nadomnou stojí Gemma spolu s mamou Tori a mojou mamou. Nemám silnu na nič. Cítim ako sa Gemmyno telo pripojí k tomu môjmu a silno ma objíme. Cítim sa úplne bezmocný.

„Ja neviem," poviem nakoniec až príliš potichu akoby ma nikto nemal počuť. „Krvácala, hrozne krvácala a potom ju zobrali. Kurva už dve hodiny neviem čo sa tam deje!" môj hlas je znovu silný až príliš. Sestra na recepcii sa na mňa smutne pozrie. Ako keby mi mal nejaký milý pohľad pomôcť.

„Všetko bude v poriadku." Znova Gemmyn hlas. Nepúšťa ma. Stále ma drží v objatí, no ja mám pocit, že to vôbec nepomáha. Tvár si znovu skryjem do dlaní a prejdem si prstami po očiach čím si utriem slzy, ktoré tam sú, no nemajú odvahu výjesť von.

„Pán Styles," počujem ako sa dvere otvoria a následne hlas doktorky. Prudko sa postavím a sledujem jej výraz na tvári. Je zvláštny.

„Robili sme všetko, čo sme mohli, ale vašu snúbenicu sme nedokázali zachrániť. Je mi to strašne ľúto." Po jej slovách mám pocit ako keby sa mi rúcal celý svet. Všetko padá ako keď hodíte do kartičiek malú loptičku. Už nič nemá zmysel. Tentokrát sa mi už slzy prederú a začnú stekať mo mojich lícach.

„No máte krásnu dcéru, ktorá to zvládla a čaká tam na vás." Cítim doktorkynu ruku na mojom ramene, no v hlave sa mi stále opakujú jej prvé slová a to ako už nikdy neuvidím Vick usmievať sa ani plakať. Už ju nikdy neuvidím nahnevanú a starostlivú aká ona dokázala byť.

„To nie je pravda." Moje slová sú mi cudzie ako keby ani nevychádzali z mojich úst. „Nie, nie, nie, nie." Automaticky začnem krútiť hlavou ako keby som chcel všetko vrátiť späť, ale je to nemožné ona už je navždy preč.

„Sadnite si, hlavne sa musíte upokojiť." Doktorkyne slová prichádzajú z ďaleka. Ani ich poriadne nevnímať. V hlave mi hučí ako v úli.

„Nemusím sa upokojiť!" zrazu vykríknem. Hnev sa začína predierať pred smútok a žiaľ. „Kurva práve ste mi povedali, že zomrela. Ako sa mám asi cítiť?! Už nikdy nebudem pokojný, ona jediná ma vedela upokojiť!" stále kričím neviem sa zastaviť.

„Harry, no tak." Gemma ma chytí za ruku. Jej ruka je chladná akoby bola zo snehu. „Máš dcéru, počul si aj to? Ona ťa potrebuje." Pozrie sa mi hlboko do očí. Áno mám dcéru. Novú ženu v mojom živote, ale o jednu som práve prišiel takže som vlastne nič nezískal.

„Neviem či to zvládnem." Sadnem si pozerajúc sa do prázdna. Neviem ako sa na ňu dokážem pozrieť. Teraz najviac ľutujem, že som Tori nesľúbil to čo chcela. Ona niečo tušila. Ona to vedela a ja hlúpy som bol taký naivný a myslel si, že si robí srandu. A teraz už nikdy nebudem počuť jej hlas.

„Môžme ju vidieť?" opýta sa Gemma. Chcem ju ja vôbec vidieť?

„Samozrejme, keď uznáte za vhodné môžte ísť za ňou. Potrebuje niekoho cítiť." Posledné slová, ktoré povie predtým než opustí nemocničnú chodbu.