Say Something || h.s [SK]

32. chapter

Snažím sa otvoriť oči, no vôbec sa mi to nedarí. Mám pocit akoby som na viečkach mala položené tisícky kameňov. Pomrvím sa a ucítim niečo  na mojich rukách. Teda presnejšie na pravej ruke. Pomaly zdvihnem ťažké viečka a snažím sa prispôsobiť svetlu v izbe, no je to viac než ťažké. Otočím hlavu doprava a uvidím ihlu zapichnutú v mojej žile. Zamračím sa a úplne otvoriť oči. Svetlo už nie je až tak hrozné. Poobzerám sa a všimnem si, že nie som doma. Čo sa vlastne stalo? Boli sme s Harrym na večeri, potom mi volal Jack a potom.. preboha. Otvorím ústa a chcem sa postaviť, no bolesť v rebrách mi to nedovolí.

„Si hore! Vďaka bohu.“ Zrazu sa do pípania prístrojov ozve známy hlas a ja znova svoju hlavu položím na čisto biely vankúš. Tentokrát ju však otočím na druhú stranu. Je tam kreslo, z ktorého sa ozval hlas. A bol to Zaynov hlas. Rýchlo sa postaví a prejde ku mojej posteli.

„Ako sa cítiš?“ opýta sa ma a chytí mi moju ruku.

„Neviem,“ poviem po tichu. Skôr úplne zachrapčím. Môj hlas je preč. Akoby som už nikdy nemohla hovoriť. Cítim akoby zo mňa odišiel. Na sucho prehltnem a prejdem si jazykom po perách.

„Som smädná. Podal by si mi prosím ťa vodu?“ opýtam sa Zayna a pozriem sa na malý stolík vedľa postele, na ktorom je položená minerálka. Prikývne a pustí moju ruku. Zrazu ju oveje chlad. Zayn mi naleje vodu a podá mi biely pohár. Chcem ho chytiť pravou rukou, no nedovolí mi to sadra.

„Mám zlomenú ruku?“ zalapám po dychu a Zayn smutne prikývne. Znova prehltnem a Zayn priloží pohár k mojim perám. Cítim sa ako stará babka, o ktorú sa treba starať. Keď vypijem celý obsah pohára Zayn ho znova položí na malý stolík a prisunie si stoličku ku mojej posteli.

„Kde je Harry?“ opýtam sa nesmelo. Zayn sa hlasno nadýchne a zahryzne si do pery.

„Zayn, niečo som sa pýtala.“ Zamračím sa.

„Neviem, či by som ti to mal povedať ja.“ Povie a zahľadí sa mi do očí.

„On je mŕtvy?“ opýtam sa šokovane a cítim ako sa slzy vytvárajú v mojich očiach.

„Nie preboha to nie!“ rýchlo sa postaví a prejde si rukami do vlasov. Zdá sa mi to, alebo je na tom horšie ako ja?

„Je v umelom spánku. Náraz bol tak silný, že zasiahol jeho hlavu, čím spôsobil otraz mozgu. Niečo také hovoril doktor a ešte k tomu mal vnútorné krvácanie, ktoré dokázali zastaviť, no Harry sa odvtedy nezobudil...“ prestanem počúvať hneď ako zo Zaynových úst výjde slovo umelý spánok. To teraz za neho budú dýchať prístroje? Všetko je to moja vina.

„Aký je deň?“ opýtam sa a slzám dám voľný priebeh. Nedokážem ich viac držať v sebe. Cítim ako sa mi dopadajú na nemocničnú košeľu a tá sa pomaly premáča. Smrknem a prejdem si rukou po nose. Toto je svinstvo!

„Je nedeľa.“ Povie a ja zúžim oči. To som spala dva dni? Preboha.

„Potrebujem ho vidieť.“ Poviem bez akéhokoľvek premýšľania a znova sa chcem postaviť, ale zabráni mi v tom bolesť v celom tele a hlavne hadičky, ktoré vedú do mojich rúk. Porazene hlavu položím na vankúš a vzdychnem.

„V tvojom stave by si mala ležať.“ Povie Zayn a chytí mi ruku. Zdvihnem k nemu zrak a skrčím obočie.

„A čo mi je?“ zakoktám  a neubránim sa ďalším slzám.

„Mala si polámané rebrá, zlomenú ruku a našťastie slabý otras mozgu, no neboj budeš v poriadku.“ Pobozká ma na čelo a ja zatvorím oči. Chcem niečo povedať, no dvere na mojej izbe sa otvoria a v nich sa objaví postava v lekárskom plášti.