Say Something || h.s [SK]

9. chapter

Otvorím oči a zahľadím sa na strop nado mnou. Stále mám výčitky zo včera. Našťastie ich nahradia bolesti hlavy, ktoré nie sú až také hrozné. Predsa len som toho nevypila veľa, no aj tak som nemala šoférovať. Bože, čo ak je ten nevinný človek mŕtvy? Posadím sa a ruku si priložím k ústam. pritvorím oči a nadýchnem sa. Pozriem sa na hodiny. Je presne desať hodín. Ani neviem, čo bolo včera. Viem, že som Zaynovi gratulovala a potom sme sa dlho rozprávali o tom, čo bude. O dieťati. Mama odišla skôr a my so Zaynom sme trochu pili bez Perrie, kedže nemôže.

Postavím sa a prejdem si rukou po spánkoch. Ktovie ako je na tom Gemma, a čo Liam? Z nočného stolíka si zoberiem mobil a  vytočím Gemmino číslo, no ani po piatom zazvonení nedvíha. Určite ešte spí, ale mám pocit, že musím ísť za ňou. Prejdem do kúpelne a umyjem si zuby. Tvár si opláchnem studenou vodou a jemne si rozčešem svoje vlasy, ktoré dám následne do gumičky.Vrátim sa späť do izby a zo skrine si vytiahnem šortky a tielko, ktoré si oblečiem a pozriem sa na seba v zrkadle. Mám kruhy pod očami a absolútne sa mi nechce usmievať.

Otvorím dvere a pomalými krokmi zídem po schodoch na prízemie. Všimnem si mamu sediacu v obývačke. Prejdem do kuchyne a z misky si zoberiem jablko. „Dobré ráno." poviem a opriem sa o stenu.  „Aj tebe." povie, no naďalej sa pozerá na televízor. Aspoň už viem po kom to Zayn má, že pri rozhovore sa nepozerá človeku do očí, ale na televízor.

„Pôjdem sa vyvetrať." zaklamem a obujem si čierne vansy. Iba prikývne a ja pokrútim hlavou. Otvorím dvere a kľúče si následne hodím do kabelky. Je tu síce Liamove auto, ale neplánujem s ním ísť. Radšej pôjdem desať minút pešo ako keby som mala ísť autom.

Nedojedené jablko zahodím do kontajnera pred domom a nadýchnem sa. V polke cesty ešte raz skúsim zavolať Gemme, ale žiadna  odozva a takisto je to aj s Liamom. Preboha, čo tam tí včera stvárali, keď som odišla? Alebo radšej to asi ani nechcem vedieť. Mala som tam ostať tiež a radšej sa riadne opiť ako zraziť toho človeka.

Prejdem malým chodníkom až sa dostanem k domu. Nadýchnem sa a prst priložím k zvončeku. Zvuk zvončeka sa ozve až tak, že ho počujem aj vonku. pritvorím oči a vtedy sa dvere otvoria. Stojí v nich Gemma. Povedzme, že možno trochu podráždená po horšom večeri.

„Ahoj." usmejem sa. „Nedvíhala si a myslela som, že by som ti mohla pomôcť. Určite to tu po včerajšku vyzerá hrozne." poškrabem sa na zátylku a pokračujem. „A dlžím ti to za to, že som odišla, ale brat mal tiež narodeniny a chcela som byť aj s ním." dokončím a Gemma sa aj cez bolesť hlavy usmeje.

„Som rada, že si tu." pootvorí dvere viac, aby som mohla vojsť dnu a prejde do kuchyne.  Zatvorím dvere a nasledujem ju. Sadnem si presne na tú istú stoličku ako včera a sledujem Gemmu ako zapíja tabletku na bolesť hlavy.

„Ehm a zobudila som ťa?" skrčím obočie a pozriem sa na hodiny. Uplynula presne trištvrte hodina ako som vstala ja. „Nie, bola som hore skôr, len sa mi nejako nechcelo vstať z postele." mykne plecami a naleje vodu aj do druhého pohára. Prejde ku mne a sadne si oproti mne. Napije sa z pohára, ktorý stále drží a druhý podá mne. Usmejem sa na ňu a zoberiem si ho.

„Kurva Ariana povedal som ti, že mám prípad!" zrazu sa ozve Harryho hlas z chodby. Prudko ma mykne, keď sa jeho hrubý hlas dostane do mojich uší. Hneď na to sa dvere zabuchnú a ja ostanem s vypúlenými očami hľadiieť na Gemmu.

„Vždy je taký milý?" opýtam sa a zdvihnem obočie. „On je milý, ale vieš včera večer niekto zrazil nejakého chlapa a odišiel odtiaľ a keďže Harry býva tu blízko dali mu tento prípad." povie Gemma a mne okamžite zabehne. Pohár rýchlo položím na stolík a snažím sa nájsť dych.