Say Something || h.s [SK]

Epilóg

O 18 rokov:

Pred domov zaparkovalo biele audi SUV. Teda zaparkovalo. Znova zastavila krivo. Dokonca mala pocit, že prešla po pár kvetinách, ktoré majú zasadené pred domom. Napriek tomu vypla motor a vytiahal kľúče.

„Raz sa to určite naučím." Zašomrala a buchla dverami. Hádam ju ocko nezabije. Následne otvorila veľké čierne dvere na ich dome. Nikdy nechápala načo im je taký veľký dom. Bývali tu iba oni dvaja a niekedy sa v tom dome až strácali. Tašku si položila na skrinku a rýchlo sa vyzula.

„Hope?" v dome sa ozval chrapľavý hlas a na Hopinej tvári sa objavil úsmev. Bola rada, že je doma.

„Ahoj ocko." Široko sa usmiala a pobozkala ho na líce. Ľúbila ho najviac na svete. Bol jediný koho mala. Sedel v kuchyni za stolom a niečo ťukal do notebooku. Ach znova tá práca. Pomyslela si Hope a z chladničky si vytiahla vodu. V ústach mala sucho akoby žila na súši.

„Ako bolo v škole?" opýtal sa Harry a svoje zelené oči presunul od obrazovky na svoju dcéru, ktorá sa opierala o linku. Tak rýchlo mu vyrástla. Ani si to neuvedomil. Jej oči sa predsa len časom zmenili na zelené a vlasy jej v posledných rokoch stmavli. Harry bol rád, že má aspoň niečo z neho, no správaním to bola celá mama.

„Ale fajn," povedala potichu. „Vieš, že sa už ale teším ako zmaturujem." Zašomrala a začala sa hrabať v pošte. Stále jej neprišiel list z vysokej? Zvláštne.

„Hľadáš toto?" Harry zamával obálkou, ktorú držal v ruke. Hope bleskovo zdvihla hlavu od papierov a rozbehla sa k nemu. Áno to je ono! Rýchlo mu ju vytrhla z ruky a začala ju trhať. A to doslova. Kúsočky papera padali na zem a ona si nervózne hrýzla do pery.

Harry sledoval svoju dcéru ako roztrhla posledný kus a rozprestrela pred seba papier. Jej oči sa najprv zúžili, obočie sa jej skrčilo a on mal pocit, že je jeho dievčatko smutné. Stále si hrýzla do pery, no nakoniec zdvihla zrak k nemu a nadšene skríkla.

„Vzali ma!" papier jej vypadol z rúk a ona si neveriacky prešla rukami po tvári. „Ocko oni ma vzali!" stále kričala a rozbehla sa k nemu. On ju silno objal. Najsilnejšie ako len mohol. Jeho mohutné telo ju zvieralo a už ju nikdy nechcelo pustiť, ale ona aj tak odíde.

„Som na teba hrdý princezná." Pobozkal ju do vlasov.

„Musím zavolať tete Gemme a starej mame!" jej hlas bol stále nadšený. Opustila kuchyňu so širokým úsmevom a vybehla po schodoch hore.

Harry bol šťastný, keď ju takto videl. O tej škole snívala už od dvanástich rokoch. A teraz keď ju takto vidí už mu nič viac nechýba. Aj keď jedna vec by sa našla. Victoria. Neprešiel ani jeden deň čo na ňu nemyslel. Každý deň keď si ľahne do postele myslí na ňu. Stále vidí jej krásne oči a úsmev, ktorým ho vždy vedela očariť.

„Ocko?" dvere na izbe sa otvorili a Hope pomalými krokmi prechádzala až k otcovej posteli. Ležal a pokojne vydychoval. Bolo predsa niečo po jednej hodine ráno. Kto by bol o takmto čase hore? Najprv si len tak sadla na kraj postele a rozmýšľala či ho má zobudiť, no necitíla sa dobre. Potrebovala sa s niekým porozprávať. Mala vtedy šestnásť rokov a už to nebola tá malá princezná ako predtým.

„Halooo," jej ruka tentokrát dopadla na jeho rameno a jemne ho podrgala, no jej hlások bol stále príliš tichý.

„Preboha stalo sa niečo?" Harryho zelené oči sa vystrašene pozreli na svoju dcéru. Vďaka pouličnému svetlu jej videl tvár zreteľne. Oči mala uplakané a opuchnuté. Ako keby plakala celé hodiny a nevedela to zastaviť.

„Ja len..." zasekla sa. Naozaj ho nechcela otravovať. Vedela, že ráno musí vstávať do práce. „Nemohla by som dnes spať s tebou?" zahryzla si do pery. Ľúbila ho nadovšetko, no bála sa odpovede. Niekedy má dni, keď je strašne podráždený.