Zoey

Kapitola druhá

Zoey

Podľa Christopherových inštrukcií sa tu mala stretnúť s jeho náhradou. Dohodli sa na siedmu, ale bolo sedem dvadsaťštyri a on nikde. Úprimne už ani nečakala, že by niekto prišiel, keď v tom zbadala vysokú postavu.

Pred ňou stál chlap v obleku, okolo tridsiatky a tak sa vybrala naproti. „Ahoj, ty budeš asi Andrew, že?" oslovila ho s nádejou v hlase. Nebol to síce Christopher, ale vedela by s ním pracovať.

„Nie," prehovoril pomaly a pokrútil hlavou. Neuniklo jej aký bol zaskočený, ale ani to, ako si ju prezrel. „Robert. Chris ma sem poslal."

Zoey sa zamračila, pretože Christopher jej niekoľkokrát spomínal, že pošle jeho dlhoročného kamaráta Andrewa, preto ostala prekvapená.

„Zoey." Natiahla k nemu ruku a on ju prijal. „Teší ma. Prepáč, že je to tak všetko narýchlo, ale zajtra je tá súťaž a ja ťa potrebujem dostať do rúk," vysvetľovala mu, keď sa zarazila. „Ehm, myslím tým, že si musím vyskúšať namaľovať ťa pred tým než pôjdeme naostro."

Zatvorila oči a pokrútila hlavou. „Myslela som na súťaží," prehovorila cez zaťaté zuby, zatiaľ čo sa Robert uškŕňal.

„To je okej. Chápem ťa. Ideme?" opýtal sa jej a ona prikývla. Rukou jej pokynul, aby išla prvá a ona tak urobila. Odomkla dvere a vpustila ho do svojho kráľovstva. Bola to maličká budova, ktorú si prenajímala, aby tu mohla učiť. Nebolo to bohviečo, ale milovala to tu.

„Vitaj v mojom malom kráľovstve."

Rozsvietila a oni sa ocitli v vstupnej hale s malým pultom. Zoey za ním väčšinu času vybavovala papierovačky a dohadovala termíny.

„Sú tu ďalšie tri miestnosti, z toho sú dve učebne a jedna je pre mňa a Tessu." Objasnila mu.

„Počkaj. Toto je tvoje?" opýtal sa jej a ona s úsmevom prikývla.

„Učím tu."

„Ty si učiteľka?" Ďalšie prekvapenie.

„No nie tak celkom." Poškriabala sa vo vlasoch. Prišlo jej to zvláštne spolupracovať s niekým koho vôbec nepoznala, ale bohužiaľ. Na výber nemala. „Je to len taký kurz, ale študenti sem chodia pravidelne," pokrčila plecom. „Chris ti to nespomínal?"

„Popravde moc sme sa o tom nebavili. Ja som mu dlžil jednu láskavosť a toto je jej splatenie."

„Chápem," dala si dolu kabátik a uviazala si vlasy do drdolu. „Tak sa niekam posaď," rozhodila rukou. „Urob si pohodlie. Dáš si kávu alebo čaj?"

„Voda bude stačiť," zložil si sako a povolil si kravatu. Vyhrnul si rukávy na svojej košeli a odkašľal si. Ak mal byť úprimný, úplne na to zabudol a tak sem utekal rovno z roboty. Chris mu volal len včera a nebyť tej hlúpej láskavosti voči nemu, nebol by tu. V telefóne znel naozaj zúfalo a tak tak súhlasil, nevediac do čoho ide. Cítil sa mierne rozpačito, nevedel čo robiť, alebo naopak nerobiť. Zobral si jednu stoličku a na tú sa posadil.

Zatiaľ čo Zoey išla po vodu, rozhliadol sa tu. Zrak mu padol na stenu oproti nemu a naklonil hlavu. Všade boli kresby a obrazy a jemu sa to páčilo. Steny boli farebné a vôbec to nepôsobilo ako nejaká trieda či učebňa. Keď mu podala vodu len poďakoval a ona si zobrala stoličku a sadla si oproti nemu.

Obzerala si ho a on robil to isté. Keď mu Christopher povedal, že ide o maliarku, úprimne, predstavoval si ju úplne inak. V jeho predstavách išlo o nejakú staršiu ženu, s bláznivými vlasmi, okuliarmi a nevkusným farebným oblečením. Keď prišiel na dohodnuté miesto videl len blondínu v kabátiku. Ako prvé si všimol jej nohy vo vysokých sandáloch, ktoré ho zaujali. Nebola stará a už vôbec nie škaredá. Neveril, že to mohla byť ona, pokiaľ ju neoslovil a ona sa otočila. Ďalšie prekvapenie ho čakalo keď si dala dolu svoj béžový kabát, pod ktorým ukrývala šaty. Nikdy by netipoval, že toto dievča bolo maliarkou či dokonca učiteľkou. Vôbec tak nevyzerala.