Zoey

Kapitola štvrtá

Zoey

Ráno sa zobudila na pípanie svojho budíka. Len zastenala a pokúsila sa ho vypnúť, avšak Robertovo pevné zovretie jej v tom bránilo.

„Hmm." Rukou sa snažila nahmatať mobil, ktorý stále vyzváňal. „Rob," prehovorila a vlastný hlas jej bol cudzí. Mala sucho v ústach a z toho neprestávajúceho zvonenia ju začínala bolieť hlava a jej frustrácia sa stupňovala.

Odsunula sa od neho najviac ako to išlo a dočiahla na mobil. Vypla budík a skontrolovala čas.

„Kriste," zafňukala a pomrvila sa v Robertovom náručí. „Hej," oslovila ho. „Je pol jedenástej. Zmeškali sme raňajky a ak si nepohneme, zmeškáme aj let."

Konečne povolil zovretie a odsunul sa od nej. Ruku si položil na tvár. „Ešte chvíľu."

„No my tú chvíľu nemám," povedala otrávene. Nechápala ako mohli zaspať a dokonca zmeškať aj raňajky. Súrne sa potrebovala napiť a potom s rýchlosťou blesku pobaliť, aby to všetko stihli. Ale nechcelo sa jej. Bola unavená a zničená, chcela pokračovať v spánku, ktorého mala nedostatok. Veď nespali ani štyri hodiny.

„Spíš?" opýtala sa ho a otočila sa k nemu čelom. On urobil to isté a otvoril svoje svetlé oči. „Nie." Pomaly žmurkla a venovala mu polo úsmev. On sa natiahol, aby jej zastrčil vlasy za ucho a prstami sa jemne obtrel o jej líce.

„Je na čase vstávať však?"

Len prikývla a on ešte malý moment zotrval na jej líci. Keď ruku spustil ona si vydýchla. Treba čeliť krutej realite, ich výlet sa blížil ku koncu.

Nastalo rozpačité ticho, z ktorého ho ich vykúpil práve on. „Čo takto za pol hodinu na recepcii? Zaplatíme, zavoláme si taxík a budeme sa modliť, aby lietadlo odletelo s nami na palube." Uškrnula sa a prikývla. Keď že bola nahá, omotala si okolo seba prikrývku a až tak vstala z postele.

Rozhliadala sa po izbe a hľadala svoje oblečenie. Včera to bolo divoké, len čo sa dostali do jeho izby, oblečenie z nich išlo dole rýchlosťou vetra a končilo kade – tade.

Držala si okolo tela prikrývku a zohýbala sa po svoje oblečenie. Celú dobu mu bola chrbtom a nevenovala mu ani jeden pohľad. On ju naopak, očami hypnotizoval, priam až vyzýval nech sa na neho pozrie, ale to sa nestalo. Rozmýšľal čo jej povedať, ako ju osloviť, len aby sa otočila a on by mohol zahliadnuť jej zelené oči, ale nič ho nenapadlo. Keď zodvihla aj posledný kus svojho oblečenia, prešla k dverám, stále ho ignorujúc. Nevedel prečo, ale iritovalo ho to.

Otvorila dvere, nakukla a potom len na neho zakričala. „Pol hodina! Nemeškaj." Bolo všetko čo povedala a potom sa vytratila len v posteľnom s oblečením v ruke.

*

„Vitaaaaj." Melanie vystískala svoju kamarátku, len čo prekročila prah jej bytu. Zoey ju objala späť, mierne oťapená. Bola v pyžame so strapatými vlasmi.

„Spala si?" opýtala sa jej kamarátka, ktorá na rozdiel od nej prekypovala energiou. Zoey si zívla a prikývla. „Hej no. Ťažká noc."

„Ťažká noc?" opýtala sa jej s úškrnom na perách a ona len prikývla

„Prehnali ste to s Andrewom?" doberala si ju kamarátka a vyzvedala.

„Robertom." opravila ju.

„Počkať čo? Chris spomínal, že pošle Andrewa."

„Jo, viem, aj mne to povedal, ale objavil sa tam Robert." Odcupitala do kuchyne a postavila na kávu. Z chladničky vytiahla vodu a ponúkla aj Melanie. Tá odmietla.

„Zvláštne," zhodnotila a zamyslela sa.

„Veď Roberta poznáš, nie?"

„Áno, áno jasné, pracuje s Chrisom, len naozaj som bola v tom, že to bude Drew a nie Rob.

„Možno do toho Andrew zamotal Roberta, že o tom Chris ani nevie. Neviem, neplytvala som sa

v tom, ani som sa ho na to nepýtala. Potrebovala som ho a tak som to neriešila. Aká bola svadba?"

„Čo svadba." Melanie si odfrkla a pretočila očami. „Potrebujem vedieť ako bolo vo Vegas!! Čo súťaž?"

„Faaajn." natiahla. „Súťaž bola nad moje očakávania. Bolo to úžasné. Myslím naozaj úžasné, ešte lepšie než som si myslela. Výsledky búdu do dvoch týždňov online a potom bude vyhodnotenie

a gala večer, ale tento krát už v New Yorku."

„A pocity?" vyzvedala a Zoey pokrčila plecom.

„Neviem, uvidíme. Kreslilo sa mi dobre a ľahko, ale na výhru to nebude." zasmiala sa. „Ale skúsenosť mám, to je dobré."

„Oukej," naklonila sa bližšie. „A teraz chcem vedieť o včerajšej noci. Vyhodila si si z kopýtka?"

„Vyhodili," opravila ju. „S Robertom sme sa trochu opili... a."

„A?" nabádala ju, bojac sa odpovedi.

„A nejako sme skončili v jeho izbe." Pokrčila plecom a Melanie ostala na malý moment ticho.

„Akože?"

„Áno, akože sme sa spolu vyspali."

„Wow," povedala jej kamarátka, ale neznelo to celkom nadšene. Zoey sa zamračila. „Nepáči sa mi tón toho tvojho „wow"."

„Len som prekvapená," povedala pomaly a naberala čas. „Neber to nejako zle, ale toto nie je tvoj štýl. Len tak sa vyspať s niekým, koho ledva poznáš. Ale neodcudzujem ťa," dodala. „A k tomu, Robert?" so zamračením pokrútila hlavou. „Nikdy by som ho netipovala ako tvoj typ."

„Ja viem, že nie som ten typ dievčaťa, ktoré do postele vlezie s každým. A som na to hrdá... ale proste toto tak prišlo a cítila som to tak a." Došli jej slová. „Neľutujem to," pokrútila hlavou. „Vieš človek celý život čaká, že to hlavné ešte len príde...ale medzičasom je to už dávno preč. Rozhodla som sa využiť každú sekundu v mojom živote a..." usmiala sa. „Je to predsa Vegas," rozhodila rukami a snažila sa odľahčiť napätú atmosféru.

„Nedá mi to opýtať sa... čo teraz?" nadvihla Melanie obočie. „Ako to bolo po tom?" nabádala ju.

„Ráno sme sa zobudili dosť neskoro, tak sme utekali rovno na letisko. V lietadle sme vedľa seba nesedeli a pred letiskom sme si povedali jedno trápne ahoj a tak." pokrčila plecom.

„Bude to pokračovať?"

„Neviem Mel. Ja sa mu ozývať isto nebudem a ak bude chcieť, ozve sa." pokrčila plecom. „Číslo má."

„Mám sa prihovoriť u Chrisa, nech mu dohovorí?" začala opatrne.

„Niééé! Zbláznila si sa?" krútila hlavou.

„Pýtam sa."

„Určite nie. Nerob z toho vedu." prosila ju Zoey. „Čo sa stalo, stalo sa. Ani jeden z nás z toho neočakáva nič viac."

„Dobre," venovala jej úsmev. „Ale Robert? Naozaj?" nakrčila nosom a Zoey sa zasmiala.

„Hej čo je na tom? Sadli sme si."

„Ja neviem. Nie je to tvoj typ."

„Nie je škaredý," protirečila jej. „Práveže sa mi celkom páčil." Pokrčila plecom a Melanie bola voči tomu celému viac než len skeptická. „Doobre," natiahla. „Ako povieš. Nehádam sa. Aspoň si si to užila?" vyzvedala a Zoey sa uškrnula. Melanie viac netrebalo, svoju kamarátku poznala až pridobre. Ale nebola tu preto, aby ju súdila. Ak bola Zoey šťastná, bola spokojná aj ona.