Zoey

Kapitola tretia

Zoey

„Huh," dobehla Zoey a napravila si kufor. Tie hlúpe kolieska ju nie a nie poslúchať, už v metre s nimi mala problém. Nebývala ďaleko, bola to našťastie len jedna zástavka metrom, ale aj tak jej to dnes trvalo.

„Ahoj. Ďakujem, že si prišiel. Večer som nad tým rozmýšľala a potrebujem ešte niečo doladiť," hľadala kľúč vo svojom kabáte, inom aký mala včera. Vošli dnu a ona hneď rozsvietila. Nebolo ešte ani sedem ráno, ale o jednej leteli a ona toho chcela stihnúť čo najviac. Ponúkla sa, že mu uvarí kávu, ale už jednu mal, po ceste sem sa zastavil v jednej kaviarni.

„Povedz mi, máš šancu aj vyhrať?" opýtal sa jej aspoň po hodine. Už bol naozaj unudený, toto Christopherovi ešte spočíta.

„Ehm, Chris inak súhlasil, že nám zaplatí taký drahý hotel na celý víkend?" nadvihla obočie,

„Meníš tému," pery sa mu sformovali do mierneho úškrnu. „Naozaj je toto celé zbytočné?"

„Uf dobre," položila ceruzku nabok a pretočila list. „Zober si to tak, že ľudia trénujú aj rok len kvôli tejto súťaži. A niekto trénuje tri dni pred," pokrčila plecom.

„Dobre, tak prečo do toho ideš keď vieš, že nemáš šancu?"

„Sranduješ? Je to ohromná príležitosť a aj skúsenosť. Možno nevyhrám, ale aspoň sa toho zúčastním a to pre mňa znamená veľa!"

V jej očiach videl odhodlanie a vášeň. Bola naozaj rozhodnutá zúčastniť sa toho za každú cenu.

„A k tomu nikdy nevieš na koho tam natrafíš, kto si ťa všimne," pokrčila plecom a znova začala kresliť na čistý papier. „Koľko máme ešte času?" opýtala sa ho, ale očami ostala visieť na papieri.

„Neboj sa, ešte si môžeš čarbať, ešte mame hodinku."

Zoey si odfrkla, ale neskrývala pobavenie. „Viem, že je to nudné a nezáživné, ale vydrž to so mnou. Vo Vegas máme drahý hotel, tam sa ti to vynahradí."

Robert si niečo zamrmlal a potom sa zapozeral na kresby, ktoré boli po stenách. „To si maľovala ty?" opýtal sa jej.

„Nie." zasmiala sa. „Zvyčajne sú to záverečné práce našich žiakov. Toto odovzdávajú a potom dostanú neakreditovaný diplom," pokrčila plecom. „Avšak vždy lepšie ako nič."

Jeden obraz, alebo výkres, aby bol presný ho zaujal.

„To si," nedokončil, pretože ho predbehla.

„Či som to ja? Áno som," potvrdila mu a on sa pozrel bližšie na kresbu, kde bola ona. „Kreslil ma jeden študent, vlastne je to aj náš účtovník. Bola to jeho výsledná práca a dozvedela som sa, až keď mi to odovzdal."

„Je to skvelé. Musí byť tebou unesený."

„Keby že vieš."

„Ale nie je to obojstranné," skonštatoval a posadil sa oproti nej. Opäť nastalo ticho a ona sa venovala svojej práci.

„Učíš aj úplných začiatočníkov?"

„V kreslení áno. Na maľovanie je tu Tessa. Prečo máš záujem?"

„Určite nie.." pokrútil hlavou a usmial sa. „Len tak, aby nestála reč."

„Nevieš kresliť?"

„Viem ti nakresliť dom a nejaké tvary, to je všetko. Nepotrebujem to k životu," pokrčil plecom.

„Akoby som počula Melanie." pretočila očami a on to po nej zopakoval. Celkom sa dali do reči a úplne pozabudli na čas.