Zoey

Kapitola tridsiata prvá

Andrew

Nemohol uveriť tomu, že Zoey mu zatajovala takú dôležitú vec, že z neho urobila blbca. A ona mu išla vyčítať, že bol klamár? Bol nahnevaný a nie len na ňu, ale aj na svojich kamarátov. Tajili to pred ním, klamali mu spoločne s ňou. Prečo dopekla? Mal právo vedieť o svojom dieťati nech sa medzi nimi stalo čokoľvek.

„Drew," začal Christopher, no zastavil ho. Pozrel sa na svojho kamaráta, potom na jeho manželku a pokrútil hlavou. „A vy ste mňa nazvali klamárom a naničhodníkom. Od čoho ste lepší odo mňa?"

„Rešpektovali sme rozhodnutie Zoey. Je to jej dieťa."

„Aj moje Melanie! Aj moje. Aspoň podľa toho čo mi tu hovoríte."

„Samozrejme, že je tvoje. To, že Zoey trávi celý čas s Charliem, nič neznamená."

Andrew mal pocit, že dostal ďalšiu facku. Zatváril sa prekvapene a jeho kamaráti si až teraz uvedomili, že o tom nevedel. Nemal ako.

„Môžeme sa posadiť a vy mi môžete objasniť celý príbeh?"

„Si si istý, že to nechceš počuť od Zoey?"

„Som si skurvene istý, že nie."

A tak ho do všetkého zasvätili a nevynechali žiadne detaily. Mal pocit, že sa cez Zoey preniesol, že jej odpustil to, čo mu spôsobila, no akoby to nestačilo, teraz prišla druhá rana. Ešte horšia než tá prvá.

Neplánoval za ňou ísť, nechcel ju vidieť, no nakoniec stál pred jej dverami a čakal kým mu otvorí.

Bolo mu jedno, že bolo po desiatej večer a že mohla dávno spať. Potreboval si niektoré veci vyjasniť.

Otvorila mu v pyžame, so strapatými vlasmi a jemu bolo jasné, že ju zobudil.

„Andrew," zašepkala prekvapene a jej krásne oči sa rozšírili, tak, ako keď dosiahla orgazmus. Zatvoril oči, v duchu zaklial a zakázal si myslieť na podobné nezmysli.

Keď ho tam videla stáť, v sivom svetri a s niekoľko dňovým strniskom, srdce jej podskočilo. Hneď ju napadla myšlienka aké by bolo na jej pokožke, ak by ju bozkával, ale zahnala ju. Na také myšlienky nebol čas, ani miesto. Vyzeral dobre. Aj keď unavene, stále dobre.

„Pustíš ma dnu?" nadvihol obočie. Bol nepríjemný a jeho tón mrazil. Odstúpila od dverí a on vošiel dnu, až do kuchyne. Mlčky išla za ním a keď sa jej otočil čelom, dvakrát si ju celú prezrel. Bolo jej to až nepríjemné, ale mlčala. Očami ostal na jej bruchu a ona by prisahala, že sa v jeho očiach niečo mihlo.

„Takže čakáš dieťa," zhodnotil sucho. „Si si stopercentne istá, že to je moje?"

„Samozrejme, že áno," odpovedala dotknuto. Táto otázka ju veľmi ranila.

„Kedy sa má narodiť?"

Povedala mu predbežný dátum a tak isto odpovedala na všetko čo chcel vedieť. Bože ako neskutočne ju potešil jeho záujem, aj keď jeho hlas nebol vôbec príjemný. Ale nezazlievala mu to, snažila sa vcítiť do jeho kože. Tajila mu to tak dlho a obaja vedeli, že nebyť tej nehody, tajila by mu to dodnes.

„Chcem aby to dieťa nosilo moje priezvisko," prehovoril tvrdo a ona sa zhlboka nadýchla.

„Nevydám sa za teba," povedala automaticky a krútila hlavou. Andrew vykrivil pery do úškrnu a nadvihol jedno obočie. Zoey zneistela.

„To je síce pekné, ale o nič také som ťa ani nežiadal, pokiaľ viem."

„Och," vydýchla Zoey strápnene a pozrela sa na svoje ruky. Vyzerala ako zranená srna, no on nemienil poľaviť. Nie teraz, nie po tom všetkom.