Zoey

Kapitola dvadsiata deviata

Zoey

Prvé zvonenie nechala tak, nemala síl zodvihnúť ten mobil. Avšak keď sa rozozvučal druhýkrát s ťažkým povzdychom ho nahmatala. Len čo ho chytila do ruky, jas prichádzajúceho hovoru ju oslepil. S ťažkým povzdychom hovor prijala.

„Zoey," počula hlas Melanie.

„Mel?"

Na druhej strane bolo príliš dlhé ticho a tak otvorila oči. „Melanie?" netrpezlivo ju vyzvala a po tele jej prebehol mráz. Niečo sa stalo.

„Keď ti niečo poviem, sľúb mi, že nebudeš šalieť, dobre? Mysli na teba a to maličké."

„Nemám šalieť? Ako nemám šalieť, keď mi povieš niečo takéto?" povedala s priškrteným hlasom a posadila sa na posteli. Úprimne? Šalela už teraz.

„Dobre, hlavne sa upokoj."

„Melanie nehovor mi čo mám robiť a radšej mi povedz čo sa deje!" tlačila na ňu a v jej hlase boa značná panika.

„Som v nemocnici - " nedala jej šancu dopovedať, pretože jej do toho skočila.

„V nemocnici? Čo sa stalo? Si v pohode?"

„Ja áno."

„Christopher?" Ledva dýchala. Ak sa Melanie nevykokce, ona tu hádam aj skolabuje.

„Zoey!" zahriakla ju. „Necháš ma dohovoriť?"

„Melanie čo sa stalo!" priam zakričala.

„Andrew," zašepkala a Zoey poklesol žalúdok. Po tele jej naskákali nepríjemné zimomriavky a ona sa až bála opýtať.

„Mal autonehodu."

Po tých slovách jej srdce vynechalo jeden úder. Práve sa jej zrútil celý svet. Ruky sa jej roztriasli, hlava sa jej zakrútila. Bolo to až príliš reálne, až príliš desivé, až príliš rovnaké. Nemohla to isté prežiť znovu, nemohla stratiť ďalšieho človeka, nemohla sa to dozvedieť cez telefonát. Andrew nesmel zomrieť, nemohli o neho prísť. Nie teraz. Osud sa s ňou nemohol takto zahrávať. Preboha nie, nevedel ani o ich dieťati.

„Zoey!" To hlasné vykríknutie ju znova prebralo a ona si rukou utrela mokré líce. Mala toľko otázok, ale vlastný hlas ju zradil. Nedokázala zo seba vysúkať ani jednu jedinú vetu, len vzlykla. Už bola na nohách a zo skrine vybrala prvé čo jej prišlo pod ruku. „Počúvaš ma? Mám po teba prísť?"

„Nie, idem tam."

„Nepáči sa mi to. Počkaj na mňa, určite si rozrušená, nechcem aby si takto šoférovala."

„Idem tam," skočila jej do toho nepríjemne a už sa obliekala. „Kde leží?" zašepkala zúfalo.

Melanie jej povedala názov nemocnice a ona zložila. Nechcela vedieť čo sa stalo, nechcela vedieť v akom bol stave. Musela sa len presvedčiť že žil. Že tu bol, že ich neopustil. So slzami stekajúcimi po jej tvári nasadla do auta. Nedbala na predpisy, jednoducho ho len musela vidieť a držať za ruku.

*

Dobehla do nemocnice, celá udýchaná a uplakaná a pýtala sa na Andrewa. Bola noc, na chodbách nikto nebol a aj keď neboli návštevné hodiny, sestrička sa ju nepokúšala zastaviť. Musela vyzerať naozaj zúfalo, pretože tak sa aj cítila. Len sa modlila aby sa nezopakovala udalosť spred pár rokov. Vážne si priala len to. Keď našla správne číslo dverí, bez rozmýšľania ich prudko otvorila, len aby sa presvedčila, že Andrew žil.

Bol živý, dokonca sa smial s Chrisom a Brooke. Všetci traja stíchli a hľadeli na ňu. Musela vyzerať hrozne, ale nedbala. Brooke zrakom skĺzla na jej brucho, ale bolo jej to jedno. Hlavné bolo, že on bol v poriadku. V sekunde sa rozplakala, ale boli to slzy šťastia. Žil, to bolo jediné na čom záležalo.

„Zoey," vydýchol jej meno prekvapene, akoby ju ani nečakal. Dvakrát zažmurkal a díval sa ňu. Naozaj ju nečakal, ostal príjemne prekvapený keď ju zbadal a všetky jeho zmysli ožili. Bolo to tak dávno čo ju videl, čo o nej počul, naposledy na jej výstave.

„Poď B, necháme ich." Christopher vstal a Brooke tiež. Chytila Andrewa za ruku a povzbudivo sa na neho usmiala. „Drž sa," on len prikývol, ale jeho oči nikdy neopustili tie Zoeynine. A o chvíľu osameli. Zoey neváhala a s plačom bola pri jeho posteli. Kľakla si a objala ho. Držala ho

najsilnejšie ako vedela, musela cítiť, že bol v poriadku

„Zoey neblázni! Nebudeš predsa kľačať," snažil sa posadiť, ale príliš to bolelo.

„Ja," zajakávala sa. „Tak som sa zľakla," potiahla nosom. „Melanie mi volala, že si mal autohaváriu a všetko bolo tak rovnaké Andrew. Bolo to tak reálne. Tak som sa bála. Nemohli by som prísť aj

o teba Andrew," zašepkala a stále plakala. „To by som už neprežila."

Prišlo mu jej ľúto, nechcel si ani predstaviť, aký to musel byť pre ňu pocit. Melanie to mohlo tiež napadnúť, že ak jej to takto oznámi, zbytočne ju len vystresuje. Preboha veď sa jej mohlo čokoľvek stať!

„Pšššt," rukou ju pohladil. Do vlasov jej vtisol bozk a perami tam zotrval dlhšie. Chýbalo mu to, chýbala mu jej vôňa, chýbala mu celá. „Som v poriadku. Všetko je v poriadku. Teraz sa prosím posaď," hovoril ukľudňujúcim hlasom a stále sa jej držal. Konečne boli spolu, konečne mal šancu a on ju nemienil premárniť. Nečakal, že keď ju zbadá bude to takéto...silné.

Potiahla nosom a pritiahla si k jeho posteli stoličku, na ktorú sa posadila. Rukami mu blúdila po tvári, len aby sa ubezpečila, že bol naozaj živý. „Strašne som sa zľakla." Priznala šepotom a on prikývol.

„Všetko je okej, len to tak zle vyzerá. Nemusíš sa báť." Ubezpečoval ju, no ona tomu neverila. Každý pohyb mu robil problém, ľavú ruku mal obviazanú a tvár celú potlčenú.

„Čo sa preboha stalo?"

„Bol som na ceste za Chrisom, mali sme vybehnúť na jedno pivo. Chlap predomnou predbiehal a išiel tak rýchlo, že ani ja ani on sme nestihli ubrzdiť."

„Preboha." Zašepkala a pokrútila hlavou. Posadila sa vedľa neho na posteľ. Z bytu vybehla v tom v čom spala, čiže mala na sebe veľké royťahané tričko ktoré zhodou náhod patrilo Andrewovi a široké nohavice, v ktorých spávala. „Takéto čelné zrážky bývajú smrteľné preboha. Ako je na tom auto?"

„Horšie ako ja." Uchechtol sa a ona nerozumela tomu, ako to celé mohol brať takto ľahostajne. A možno len bol stále v šoku a ešte si to celé neuvedomoval.

„Ten čo predbiehal?"

„Mal veľké SUV, ale čo som sa dopočul, nafúkal. Tiež ho vzali na príjem, ale nemyslím si, že by bol na tom horiše ako ja."

„Ježiši." Krútila hlavou. „Také nezodpovedné. Mholi ste obja zomrieť!"

Na dvere nemocničnej izby niekto zaklopal, a potom sa pootvorili. „Môžme? Sestrička povedala, že buď pôjdeme dnu alebo domov. Nepáči sa jej, že sme na chodbe."

„Poďte dnu Bryan." Pokynul mo Andrew a zrazu bolo v miestnosti príliš veľa ľudí. Melanie, Chris, Brooke a Andrewova rodina. Cítila sa tam trochu navyše, ale na odchod nepomyslela.

Sedeli tam necelú hodinu, potom začali pôsobiť utlmujúce lieky a Andrew pomaly zaspával.

To, že bol tehotná, nespomenul nikto za celú dobu a ona bola svojim kamarátom povďačná, že to ani nijako nenznačili.

A nech bola pred hodinou akokoľvek vystresovaná, v konečnom dôsledku je celkom rada. Andrew žije, nie je to nič vážne a po veľmi dlhej dobe sa nie len že videli, ale dokonca aj rozprávali.

Možno je predsa len pravda, že všetko zlé je na niečo dobré. A len čas ukáže, ako to celé nakoniec dopadne.