Zoey

Kapitola šiesta

Robert

Teda Andrew

Vedel, že toto nedopadne dobre. Lož mala vždy krátke nohy a vždy sa všetko prevalilo. Avšak on nečakal, že by mohol Zoey niekedy stretnúť. To meno z neho vypadlo automaticky, nerozmýšľal, stále bol v tom, že práve Zoey bolo to dievča. Teraz už vie, že to posral, ale škoda bola napáchaná. A tak teda naštartoval a rozmýšľal kde by mal začať.

„Naozaj budeš po celú dobu ticho?" opýtala sa ho a on sa pousmial. Ako veľmi mu len pripomínala Brooke.

„Keď mi Christopher zavolal, zbežne mi povedal o koho ide. Asi mesiac pred tým mi spolu s Melanie dohodili rande na slepo, na ktorom som sa neobjavil." Nervózne sa pomrvil na sedadle a ona videla, že mu to nebolo príjemné. Avšak nechcela mu to uľahčovať.

„Viem, že tá baba nezobrala veľmi nadšene keď som neprišiel a mala na mňa dosť ťažké srdce." Venoval jej jeden rýchly pohľad a pokrčil plecom. „Bola nahnevaná, teda," odfrkol si. „Viac než to a ja som s ňou nechcel mať nič spoločné. Som hrozný v menách a ja som si celú dobu myslel, že si to bola ty. Melanie aj Chris ťa raz za čas spomenú a nejako som si vás dve dal do súvislosti. Preto, keď som ťa zbadal a ty si ma nespoznala povedal som prvé meno, ktoré ma napadlo. Nechcel som sa predstaviť ako Andrew, potom by ti to došlo, že to ja som sa neobjavil na tom rande a proste Chris ma poprosil o pomoc a nechcel som to spackať."

„Andrew," zastavila ho. „Ale ja som na žiadne rande nemala ísť."

On sa zasmial a pokrútil hlavou. „Hej to mi došlo deň na to, keď Chris vytiahol jej meno. Naozaj som bol celú dobu v tom, že si to bola ty."

„Oslovila som ťa Andrew."

„Veď práve. Zneistela si ma," priznal sa. „Robert zo mňa vybehlo ani neviem ako a nechcel som vyznieť za paka tak som to tak nechal. Nevedel som z teba spustiť zrak a v ten prvý deň som si naozaj nadával, že som sa n tom rande neobjavil. Keď mi Chris večer volal a spomenul meno tej baby s ktorou som mal mať rande, došlo mi, že ty a ona nie ste tá istá osoba. Avšak už mi to bolo trápne vysvetľovať ti to."

„Minul si odbočku."

„Ja viem."

„Ty vieš?" nadvihla obočie.

„Beriem to okľukou. Venovala si mi jednu jazdu, nemôžeš čakať, že to za sedem minút vyriešime," pokrútil hlavou a ona sa uškrnula.

„Aha. A čo chceš riešiť? Zistila som, že si mi celé tri dni klamal a mal si na to dosť chabý dôvod," podotkla. „A nebyť Christophera, stále si myslím, že si Robert mimochodom. A k tomu sám si povedal, že si nepredpokladal, že by sme sa mohli ešte my dvaja niekedy stretnúť, takže očividne to už berieš ako hotovú vec. Takže znova, čo chceš ešte riešiť?"

V aute aj napriek všetkému panovala príjemná atmosféra, ani jeden sa tam necítil hlúpo či nepohodlne. Andrew sa plne sústredil na cestu a Zoey ho očkom pozorovala.

„Keď to povieš takto, vyznie to hrozne." zamračil sa a Zoey sa zasmiala.

„Hovorím len pravdu. Takto to je."

„Hej, ospravedlnil som sa ti."

„Vlastne nie," zamyslela sa . Slovko prepáč od neho ešte nepočula.

„Ospravedlňujem sa Zoey," povedal úprimne a ona tomu verila. Nemal v úmysle klamať jej, len to prosto tak vypálilo.

„A za čo?"

„Za to meno samozrejme."

„Oh, okej, myslela som si, že ľutuješ niečo iné."

„Čože?" Na brzdu dupol prudšie než predpokladal a tak ich trochu hodilo dopredu. „O čom to rozprávaš? Samozrejme, že neľutujem to čo sa stalo vo Vegas. Myslím si, že obaja sme to chceli a aj sme si to užili. Nemám dôvod sa ti za to ospravedlňovať." Ostal v pomykove a dovolil si jeden rýchly pohľad jej smerom. A ona? Ona sa usmievala, potvora jedna.

„Teba je tak ľahké dostať," zhodnotila. „Prepáč, neodpustila som si to," mykla plecom avšak to jej prepáč nebolo vôbec úprimné.

„Ty!" pokrútil hlavou a snažil sa skryť svoj úsmev. Už sa blížili k jej malej škole a tak spomalil.

„Všetko je v pohode." Pokrútila hlavou a odpútala sa. „Užili sme si Vegas tak ako sa patrí. Ani jeden z nás nemal v úmysle stretnúť toho druhého tak prečo to tak nenecháme?" Navrhla.

„Nekomplikujme si životy. Viem, že naši najlepší kamaráti sú snúbenci, ale keď sme sa doteraz vedeli jeden druhému vyhýbať, myslím si, že to zvládneme aj teraz," otvorila dvere a vystúpila. Skôr než ich zabuchla, naklonila sa dovnútra. „Takže, maj sa Robert."

Andrew len pretočil očami. „Budeš mi to ešte dlho pripomínať?"

„Budem to rozprávať aj svojim vnúčatám," ubezpečila ho.

„Och dobre, bál som sa, že by si na to mohla len tak náhodou zabudnúť."

Zoey sa zasmiala a jemu sa jej smiech páčil. Na nič sa nehrala, bolo to prirodzené. „Zbohom Andrew."

„Maj sa, Zoey."