Zoey

Kapitola tridsiata piata

Andrew

„Zoey? Všetko v poriadku?"

„Nie," potiahla nosom a jeho sa zmocnili oprávnené obavy. Vyliezol z postele a snažil sa zachovať si chladnú hlavu. Aspoň jeden z ich dvoch musel byť pri zmysloch.

„Je všetko v poriadku s bábätkom? Pohla sa? To preto si rozrušená?" skúšal to a ona vybuchla.

„Nie Andrew, nepohla sa a to je ten problém. Ona sa vôbec nehýbe!"

Po tele mu naskákali nepríjemné zimomriavky. „Snažíš sa mi tým niečo naznačiť Zoey?" plytko dýchal. Ani len nechcel pomyslieť na ten najhorší variant.

„Ja neviem Andrew," zašepkala cez plač. „Neviem. Ale ja ju necítim. Čo ak tu už nie je s nami?"

„Hlavne sa teraz upokoj, dobre? Toto neprospeje ani tebe ani malej. Doktorka hovorila, že to nie je nič neobvyklé Zoey, nepanikár."

„Čo ak nedýcha? Čo ak je niečo zle?"

Skrútil sa mu žalúdok a nepekne ho pichlo pri srdci. Nad niečím takým si nedovolil ani premýšľať.

„Ak ťa to upokojí, pôjdeme zajtra k lekárke, aby nám to vyvrátila, áno? Nič nášmu dievčatku nebude. Nemôže!" pokrútil hlavou a ona potiahla nosom. „Zajtra sa porozprávame, dobre?"

„Nemôžeme teraz?" V jej hlase bola počuť naliehavosť. Pozrel sa na hodinky a povzdychol si.

„Zaberie mi minimálne polhodinu dostať sa k tebe Zoey."

„Stojím za dverami,"

Zaváhal len stotinu sekundy. „Čože?"

Na nič nečakal a rovno sa vybral k dverám. Keď ich otvoril, stála tam, uplakaná, zničená.

„Och Zoey," pokrútil hlavou a zobral ju do náruče. Ona sa ako na povel znova rozplakala a tak za nimi len zatvoril dvere. Držal ju v náručí pokiaľ sa neupokojila. Boli ticho on ju len hladil po vlasoch a po chrbte. Keď sa spamätala, odtiahla sa od neho a chrbtom ruky si prešla po mokrej tvári. „Ja to nezvládnem Andrew," zachrapčala.

„Nič sa jej nestane, neboj sa."

„Nehovorím o tom," rukou si prešla po brušku. „Nezvládnem ju vychovať. Desím sa toho. Od sedemnástich som sama, s deťmi to neviem. Čo ak to nebudem vedieť ani s ňou? Čo ak bude príšerná matka?"

V očiach mala paniku. Pohladil ju po tvári a nežne sa na ňu usmial. „Samozrejme, že to zvládneš. Si len precitlivená."

„Nie," trhla sebou a dupla si. „Ty tomu nerozumieš Andrew. Ja ani len netuším čo robiť. Nikdy som s malými deťmi nebola v kontakte a zrazu mám mať jedno vlastné? Ja to nezvládnem. Ona bude pri mne trpieť. Pozri sa na Emmu. Neviem to ani s ňou a tá už vie aj rozprávať aj chodiť."

Prišlo mu to strašne komické, ale už len kvôli nej sa snažil zachovať si chladnú tvár. Nie tak celkom chápal jej obavy, to dieťa milovala už teraz, bude z nej viac než skvelá matka. Bola len precitlivená z toho, že sa ich dcéra ešte nehýbala.

„Zoey, nebudeš sama. Ver mi, že sa do toho hravo dostaneš. Som tu ja, Melanie, Chris, moja rodina, máš tu Charlieho." Dodal nie veľmi prívetivo. „Všetci ti pomôžeme. Mať dieťa nie je žiadna veda, nepotrebuješ na to vysokú školu. Zvládneme to, dobre?"

„Nie som si istá," krútila hlavou a rukami si vošla do vlasov. „Som vystresovaná. Neviem ako ju držať, ako ju prebaliť ako ju nakŕmiť. Čo ak bude plakať a ja nebudem vedieť prečo?" pošúchala si oči.