Zoey

Kapitola sedemnásta

Zoey

Mala pocit, že odkedy bola Melanie zasnúbená, tie dve sa odcudzili. Nedávala to však za vinu Melanie, chápala, že chcela tráviť čas, s jej čoskoro manželom. A k tomu ani ona v tom nebola celkom nevinne, za ten posledný týždeň išli všetky jej povinnosti bokom a prioritou sa stal práve Andrew. Keď už bola pri ňom, od štvrtka ho nevidela. Bol odcestovaný až do nedele, avšak

o polnoci jej ako prvý poslal sms-ku, kde jej poprial k narodeninám. Text nebol romantický, ani presladený, ale aj tak ju to nesmierne potešilo, snáď ako nikdy.

Svoju kamarátku nevidela už nejakú tú dobu a tak si užívala chvíle s ňou. S Melanie mali čo dobiehať, ústa sa ani jednej nezatvorili. Kamarátka sa sťažovala na neúprosne blížiacu sa svadbu a neodbytnú svokru, ktorá musela mať o všetkom prehľad.

Pripomienka svadby donútila Zoey zamyslieť sa nad jej svadobným darom. Musela si pohnúť, ak to chcela stihnúť dokončiť včas.

„Ozaj a ty a Andrew tam pôjdete ako pár?"

„Je to za štyri mesiace, neviem čo sa dovtedy stane a čo nie. Ale verím tomu, že áno," usmiala sa na Melanie. Tá sa ďalej venovala riadeniu.

„A vlastne počkaj," zarazila sa Zoey. „Prečo sme sa stretli v sobotu? Nemala si dnes mať rande so svokrou?"

Melanie na ňu vrhla jeden rýchly, zmätený pohľad. „Ty o tom vážne netušíš, však?" zakúsila si do spodnej naružovanej pery. Zoey vždy obdivovala jej plné pery, nehovoriac o tom, keď si ich zvýraznila krvavo – červeným rúžom, ako teraz.

„Netuším o čom?"

Melanie mlčala a jej sa to prestávalo páčiť.

„No, nejdem v tom celkom nevinne, to sa priznám, ale nedalo sa ich odhovoriť."

„Odhovoriť koho?" tlačila na ňu kamarátka. Naozaj jej to nedochádzalo.

„Ok, pozri sa." Začala Melanie. „Andrew a Chris ti chceli urobiť pekné narodeniny a tak ťa čakajú u Drewa a má to byť akože prekvapenie. Viem, že tieto narodeniny neoslavuješ, ale to som im predsa nemohla povedať."

Zoey vydýchla vzduch a cítila sa zvláštne. Ešte nikto nikdy pre ňu neurobil takéto narodeninové prekvapenie a nevedela či sa jej to páčilo alebo nie. Svoje narodeniny neoslavovala už niekoľko rokov a nemieni s tým ani začať. Bol to pre ňu veľmi zvláštny pocit.

„Si v pohode Zo?" vyzvedala starostlivo Melanie, avšak ona len prikývla.

„Tvár sa prekvapene, dobre?"

„Poooočkaj," natiahla. „My tam teraz ideme?"

„No áno," vrhla na ňu rýchly pohľad. „Myslela som si, že cestu k Andrewovi domov poznáš," doberala si ju kamarátka.

„Ale Andrew mal byť na slúžobke. Do zajtra." Bola zmätená a prestávala všetkému rozumieť.