Zoey

Kapitola dvadsiata ôsma

Zoey

Skladala malinké biele body. Mala ich už niekoľko, ale podľa všetkých tých rád z internetu, oblečenia nebolo nikdy dostatok. Dnes prala ďalšie nové vecičky pre jej bábätko. Tak sa na to

maličké tešila. Každý jeden deň sa prihovárala k brušku, dotýkala sa ho, spievala. Dobre, spievať nevedela, ale čítala, že to bolo pre dieťatko dobré, tak to robila. Položila čerstvo poskladané oblečenie na sedačku a posadila sa. Zhlboka si vydýchla.

„Si v pohode?" opýtal sa jej starostlivo Charlie.

„Ale áno, len ma unaví každá drobnosť. Tie teploty mi k tomu nepomáhajú..."

„Sadni si Zoey. Nechcem aby si sa zbytočne namáhala,"

Ona len pretočila očami. „Ak by som nič nerobila, splynula by som s tou sedačkou. Musím niečo robiť, inak sa unudím."

Charlie na ňu prísne pozrel a ona si povzdychla. „Dobre! Už sedím." Natiahla sa po ovládač a zapla televíziu. Nesledovala ju očkom sledovala Charlieho, ako sa tu pohyboval. Správal sa tak prirodzene, akoby sem patril.

Po tom, čo sa po Andrewovom odhalení zrútila, ostal pri nej. Bol s ňou dva dni, pokúšal sa ju dať dokopy, avšak keď nič nezaberalo, išiel s ňou k lekárovi. To bolo prekvapenie, keď sa dozvedela, že bola v treťom týždni tehotenstva. Ako prvé sa rozplakala a potom dostala panický záchvat.

V nemocnici si ju nechali jednu noc a ona mala dostatok času na premýšľanie. Na dieťa nebola pripravená, nie ona, čo vyrastala bez rodičov. Nemala k nim vzťah, nedokázala sa o ne starať a teraz mala mať jedno vlastné? Toto bol veľmi zlý žart.

Avšak nemala na to vziať si ho. Čo sa stalo stalo sa a ona s tým musela žiť ďalej. Charlie, Tessa, Melanie a Christopher ju podporovali vo všetkom čo urobila a ako sa rozhodla. Až vtedy zistila čo znamená mať skutočných priateľov. Ona takých mala a nemohla byť vďačnejšia.

Andrew bol zatiaľ mimo hry. Bolo to jeho dieťa, ale nedokázala sa mu pozrieť do očí a povedať mu to, tak to zatiaľ odkladala. Charlie sa stal jej najlepším kamarátom a aj napriek tej noci, keď spravila najväčšiu hlúposť svojho života, bol po jej boku. Vedela, že z jeho strany to bolo niečo viac, videla

to na jeho pohľade, na jeho gestách, no asi bola príliš sebecká na to, aby ho od seba odohnala. Bol ako náplasť na jej zlomené srdce a ona chápala Andrewa, keď ju mal ako náplasť za Brooke.

„Charlie," oslovila ho, len aby z hlavy dostala myšlienky na neho. „Nemusíš to robiť. Nič z toho čo robíš."

„Znova sme pri tom?" premeral si ju s nadvihnutým obočím.

„Nedokážem ti dať to, čo chceš."

„Kedy sa z teba stala taká otravná ženská?" Natisol sa k nej na gauč a tým ju donútil, aby sa trochu

posunula. „Viem na čom sme a viem, že tá noc bola chyba. Ale ja to neľutujem a beriem všetko čo mi dáš." Rukou jej prešiel po líci a ona ľutovala, že necítila to iskrenie, ako keď ju chytil Andrew. Boli dni, keď sa jej len letmo dotklo či jej venoval jeden pohľad a ona bola vlhká. Ach nie, musí ho dostať z hlavy. Raz a navždy.

„A ak mi ponúkaš priateľstvo, beriem to." Usmial sa na ňu a s ňou znova lomcovali hormóny.

„Otvoríš?" opýtala sa ho, keď zazvonil zvonček. Charlie jej dal pusu na čelo a prikývol.