Zoey

Kapitola dvadsiata

Andrew

Všetko išlo dolu vodou. Tak ako to bolo úžasné, tak sa to aj pokazilo. Silvester bol skvelý a potom aj týždeň na to, no ten ďalší týždeň sa to posralo.

Ako každý rok v januári, aj teraz mali ísť na služobnú cestu. Vždy je to iná krajina, prevažne v Európe kde posilňujú predaj TNT. Po pravde neznášal tieto cesty, bolo to vyčerpávajúce a on sa za ten týždeň vôbec nezastavil. Oznámil to aj Zoey a ešte len vtedy sa to celé začalo. Najprv sa tvárila, že je všetko fajn, no po troch dňoch úplne vybuchla. Zo začiatku tomu vôbec nerozumel, nechápal čo sa stalo, išlo len o obyčajnú pracovnú cestu, ale ona z toho robila obrovské haló.

Vyčítala mu úplné somariny a on bol z toho naozaj vedľa. Až neskôr mu to celé doplo. Zoey začala s touto hlúposťou až keď jej oznámil, že ide do Talianska. Automaticky si to musela spojiť s Brooke a bohviečo ju hneď napadlo. Preboha, jeho to ani len vo sne nenapadlo niečo také. On išiel do Ríma a Brooke študovala v Miláne. Nevedel ako ďaleko sú od seba tieto miesta, ale nemal na to ani len čas a to vysvetlil aj Zoey.

Od toho momentu sa stále škriepili a hádali. Dospelo to až do takého štádia, že sa nehneval aj Andrew a oni dvaja spolu vôbec nekomunikovali. Do Talianska odletel bez rozlúčky, Zoey mu len napísala krátku správu nech si to tam užije a nech sa jej ozve keď doletí. To ho vyprovokovalo ešte viac, pretože si vedel predstaviť, ako ironicky to myslela a nemal náladu jej ani písať, ale prekonal sa. Bol z toho dňom čo dňom podráždenejší, pretože mu na Zoey neskutočne záležalo a on sa s ňou nechcel hádať a už vôbec nie kvôli takejto somarine. Chýbala mu a myslel na ňu skoro stále, ale on nemienil robiť ústupky.

Keď sa po týždni vrátil, veril, že obaja vychladli a tak rovno z letiska išiel k nej. Potreboval ju konečne vidieť a držať ju v náručí. Avšak hneď ako sa opýtala na Brooke, vybuchol. Bol unavený z práce, vyčerpaný z letu a jediná vec, ktorú chcel bolo vidieť Zoey. Objať ju a nepustiť. Avšak nie, znova tá istá rozprávka. Tentokrát bol on ten nepríjemný, povedal jej veci, ktoré možno neskôr oľutuje, ale vtedy mu to bolo jedno. A tak sa znova hádali a skoro vôbec nerozprávali.

Boli to dlhé tri týždne odkedy sa to začalo a skoro týždeň čo ju nevidel. Písali si, to áno, ale tiež to nebolo úžasné. Jednoducho všetko sa kazilo.

Andrew bol z toho všetkého naozaj vyčerpaný, už sa viac nemienil snažiť. Celý január sa len hádali, dokonca Zoey nepoužila ani ten hlúpy kľúč a to už bol začiatok februára. Obával sa toho, že tento vzťah už nikam nepovedie, jedine ak do záhuby.

*

Sedel na gauči a sledoval zápas v televízií, keď počul kľúče a hneď na to odomykanie. Prudko sa vystrel a srdce s mu rozbúchalo. Že by Zoey? napadlo ho ako prvé a neváhal to zistiť.

Len čo bol na chodbe, pocítil nesmiernu úľavu a radosť. Len dúfal, že sa neprišla hádať, pretože to by už naozaj nezvládol.

„Ahoj," ozvala sa potichu a stála tam. Bola premočená do poslednej nitky, z dlhých vlasov jej kvapkala voda, ale aj tak bola krásna. Stáli oproti sebe, ale ani jeden z nich sa nepohol.

„Použila som kľúč, lebo som sa chcela porozprávať," pokrčila plecom a ukázala na kľúč. „Snáď to nevadí," rozpačito sa usmiala.

Andrew prekonal tú kratučkú vzdialenosť medzi nimi a vzal ju do náruče. Bolo mu jedno, že bola mokrá, musel ju len držať.

„Prepáč," zašepkala do jeho hrude a silno ho chytila. „Je mi to tak ľúto, nechcela som sa hádať." pokračovala. Andrew sa sám pre seba usmial a chytil ju za ruku. „Poď, dáme ťa do suchého oblečenia a potom sa môžeme porozprávať."

Odviedol ju rovno do kúpeľne a dal jej uterák. „Pohľadám ti nejaké oblečenie, zatiaľ si daj sprchu," a ona tak aj urobila. Andrew počkal kým sa umyla a potom jej podal uterák, do ktorého ju zabalil. Obaja mlčali, ale neprekážalo im to.

Navliekol ju do svojho veľkého trička, a potom okolo nej obalil deku. Zoey si kýchla a on sa zamračil. „Prečo si taká mokrá?"

„Pretože som váhala či prísť či nie."

„Kľúč máš Zoey."

„Áno mám," súhlasila. „Ale nevedela som ako na tom teraz sme a tak som váhala a stála pred domom" priznala sa a Andrew prevrátil očami. Postavil vodu na čaj a postavil sa oproti nej. Mokré vlasy jej zastrčil za ucho a pozrel sa do jej očí. „Ty blázon. Samozrejme, že máš dvere vždy otvorené, aj keď sa hádame. Chceš teraz prechladnúť?" Káral ju a Zoey pokrútila hlavou v zápornom geste. „Je mi to naozaj tak veľmi ľúto Drew. Bol to najhorší mesiac," priznala a on sa usmial.

„Páči sa mi, keď ma voláš Drew."

„Áno?"

Prikývol a potom jej zalial čaj. „Cukor?"

„Nie ďakujem."

A tak jej ho položil pred ňu a on si sám sadol vedľa nej. „Čo sa to medzi nami stalo Zoey? Vyše troch týždňov sme sa dookola hádali. Videli sme sa možno dvakrát?"

„Ja viem," povzdychla si. „Prepáč. Je mi to naozaj ľúto, len..." napravila si deku padajúcu z jej pliec. Ovocný čaj rozvoňal celú kuchyňu a ona počula tlmené zvuky z televízie, doprevádzané zvukom dažďa za oknom. „Zabolelo ma, že si išiel do Talianska, kde je aj Brooke."

„Bola to obchodná cesta Zoey. Nič viac."

„Ja viem! Vtedy ma to nahnevalo a vybuchla som, ale potom som pochopila. Len to si bol nahnevaný ty a ja som nechcela cúvnuť. Bol to jeden začarovaný kruh. Ale už sa nechcem viac hádať," zaklipkala riasami. „Chýbal si mi."

„Dobre, lebo ani ja nie." Naklonil sa k nej a pobozkal ju. Konečne, po tak dlhej dobe. „Aj ty si mi chýbala."

Zoey sa usmiala a naklonila sa ešte po jeden bozk. „Ako bolo v Taliansku?"

„Namáhavo. Od rána do večera sme mali stretnutia a konferencie. Bol to vyčerpávajúci výlet." Zoey prikývla a napila sa z teplého čaju. Ten ju celú zahrial. „Mal si aj nejaký voľný čas? Spoznať mesto, ísť na nákupy, výletík?"

Andrew prižmúril oči nad jej nevinnou otázkou... Natiahol sa po ňu a ona len vykríkla. Obkročmo na ňom, sedela, deka bola na zemi. „Prečo sa neopýtaš rovno?" vyzval ju a ona sa mierne zapýrila.

„Lebo sa nechcem hádať."

„Ale zvedavá si aj tak." Nosom jej prechádzal po pokožke na krku.

Zoey si povzdychla a hlavu si oprela o jeho rameno. „Stretli ste sa?" opýtala sa a on sa pousmial. Chytil jej tvár do rúk, tak aby sa mu pozerala do očí. „Nie Zoey, nevideli sme sa. A ak by som sa s Brooke stretol, vedela by si o tom. My dvaja máme spoločnú minulosť, ktorú nezmeníme, ale to skončilo. Nemusíš sa obávať, nie je tu nikto len ty."

„Dobre," zašepkala s miernym úsmevom. „Som rada. A ešte raz prepáč. Žiarlila som a nepáčila sa mi myšlienka, že si ňou. Sám."

„Neveríš mi?"

Milujem ťa! chcela mu povedať. „Verím ti. Samozrejme, že áno."

„Tak sa nemáš čoho obávať," sľúbil jej a ona ho pobozkala.

„Budeš ešte piť ten čaj?" postavil sa, s ňou v náručí. Ona bola zmätená, ale len pokrútila hlavou, že nie.„Dobre, lebo viem o lepšom spôsobe ako ťa zahriať." Zašepkal jej do ucha a ona pochopila.