Zoey

Kapitola tridsiatadeviata

Zoey

Vydýchla a zložila si svoj béžový kabát. Zimu v tehotenstve neznášala ešte viacej než leto. Bolo to o to horšie, že už bola na konci ôsmeho mesiaca a termín sa jej nezastaviteľne blížil. Malo to byť decembrové dievčatko a Zoey už netrpezlivo odpočítala dni. Bruško jej bude chýbať, za ten čas si na neho zvykla, ale na druhej strane sa nevedela dočkať keď sa ho zbaví.

Andrew jej pomohol z modrého svetríka a položil jej ruku na kríže, aby ju navigoval. Bola tu prvýkrát.

S Bryanom sa zvyčajne stretávala u nej doma lebo u jeho rodičov, niekedy u Andrewa, ale nikdy nie u neho. Mal to tu veľké, ale prišlo jej to také chladné. Všetko bolo ladené do biela čo vyvolávalo pocit neosobnosti. Jej umelecká duša priam plakala, potrebovala farby. Tento byt na ňu priam kričal, že tu býval chlap bez štipku kreativity či citu. Boli ešte len na chodbe a ona si tam už vedela predstaviť niekoľko obrazov.

„Bryan sme tu," ohlásil ich Andrew a v tej sekunde sa zjavil Bryan.

„Čaute," venoval im veľký úsmev. Zoey zhíkla a hneď k nemu pristúpila. „Bryan! Mal by si ležať si zranený!" krútila hlavou a rukami mu blúdila po tele, aby sa presvedčila, že bol celý.

„Mám vykĺbené rameno Zoey, nemusím byť pripútaný k lôžku," zasmial sa a dal jej pusu na líce. On sa mračila. „No mal by si," zafrflala si popod nos.

„Ale keď tak na teba pozerám, tak ty si tá, ktorá by mala ležať v posteli."

Andrew si odfrkol. „Ona a v posteli? To by si chcel veľa,"

Bryan sa uškrnul, ale svoje myšlienky si nechal pre seba, neboli by vhodné. Nevedomky si rukou prešiel po svojom zranenom ramene a Zoey to neuniklo.

„Si v pohode?" opýtala sa ho starostlivo a posadila sa na barovú stoličku. „V televízií to vyzeralo celkom zle." Bryan vydýchol a posadil sa naproti nej. Sezóna NHL ledva začala a on už bol mimo...

V poslednom zápase sa nepekne zrazil s hráčom druhého tímu a obaja odišli s nepeknými zraneniami. On si vykĺbil rameno, ten druhý členok a obaja dostali nedobrovoľnú stopku.

„Som v pohode, len nemôžem hrať."

„Ako dlho?" opýtal sa ho brat. Len čo sa to dozvedeli, utekali sem.

„Netuším. Nemáme tu fyzioterapeuta, len lekára. Musím začať s rehabilitáciou, ale dúfam, že si túto sezónu ešte zahrám," povzdychol si a zdravou rukou si vošiel do vlasov. Nechcel to veľmi dávať najavo, ale obaja na ňom videli ako ho to zobralo a aký bol z toho nešťastný. Hokej bol celý jeho

život a išlo o NHL.

„Verím, že sa dáš raz dva dokopy," povzbudila ho Zoey. „Veď si nejaký chlap, nie?" drgla do neho, ale jemu do úsmevu nebolo.

„Ty by si sa tým hlavne nemala trápiť. Tvojou jedinou starosťou by mal byť pôrod a sťahovanie," srdečne sa na ňu usmial, zatiaľ čo ona sa tvárila zmätene.

„Sťahovanie?" opýtala sa a Bryanovi došlo, že sa preriekol. V panike sa pozrel na brata, ktorý na neho zazeral a naznačil mu prepáč.

„Ja sa nikam nesťahujem Bryan."

„Vlastne áno," skočil jej do toho Andrew. „Chcel som to urobiť síce inak," vrhol pohľad na Bryana.

„Ale niekto mi prekazil plány. Zoey milujem ťa a chcem mať teba aj Rose na očiach každý deň. Dobre, nechceš sa vydávať, beriem to, ale chcem vám byť na blízku."