Pisárka

XXIV. kapitola

„Počkám ťa tu. Bude v jednej z prvých stajní. Keď na neho zavoláš menom, dá ti vedieť, kde je," ubezpečil ma Alexei. „Pozná tvoju vôňu. Je to v poriadku. V prípade hocijakých komplikácií na neho vysadni a cválaj mojím smerom. Ostatné potom nechaj na mňa," dával mi inštrukcie.

Prikývla som. „Ako sa tvoj kôň volá? Nikdy som jeho meno nezachytila."

„Ónyx."

Znova som cítila v žilách pumpujúci sa adrenalín, srdce mi išlo vyskočiť z hrudného koša. Môj život sa obrátil hore nohami. Z nudného komorného zajateckého života prežívajúc zo dňa na deň, som teraz riskovala svoj život každých dvadsaťštyri hodín minimálne raz. Všetko sa dialo tak rýchlo. Nikdy som nevedela, čo sa stane nasledujúci minútu. A milovala som to.

„Rav, dávaj si pozor," povedal posledné Alexei. Otočila som sa na neho. Prikývla som a vyšla som z krovia priamo na ulicu dediny.

V uličkách nebol nikto okrem sirôt, ktoré sedeli pod strieškami domov a snažili sa zdriemať. Niektoré boli schúlené ako mačence, iné sa hrali v obrovských kabátoch a snažili sa trošku zohriať pohybom. Večery tu boli ozaj mrazivé.

Na konci ulici som započula hlasný smiech stráže. Blížili sa ku mne, Nemala som veľa času. Stajňa bola ešte ďaleko. Poobzerala som sa okolo seba. Mala som len jednu možnosť. Schúlila som sa k stene domu vedľa spiacich sirôt a odvrátila tvár od svetla ulice.

„...a on dal všetkým tým vojakom vypichnúť jedno oko, chápeš to?"

„Nechcel by som mať službu práve na hrade. Stále sa nad nami nadnášali. Tak nech majú, čo chceli, horenosi!" zasmial sa druhý.

„A tá pobehlica, Naomi! Vieš, čo urobila?" Tí muži sú také klebetnice, väčšie ako staré ženy, prisahám pisárom.

„Čo?"

„Chcela odísť z hradu. S Kirianom sa nerozpráva. Nechal ju zamknúť v izbe. Vraj kvôli tomu veliteľovi, vieš..." No, bolo mi na zvracanie. Hádam sa do neho nezamilovala, to by aj mňa trafil šľak.

Pokojne vedľa mňa prešli, ani sa neobťažovali sa na malé schúlené telíčka obzrieť. Keď zašli za roh, ulica bola znova pokojná. Ani nohy. Rozbehla som sa oproti domu, ktorý mal pri sebe pristavanú aj veľkú stajňu. Pricupitala som k plotu, najbližšie ako som vedela.

„Ónyx?" zašepkala som. Zo stajne sa ozvalo tiché zaerdžanie. Bol tu. Alexei mal pravdu.

V momente ako som sa pohla smerom k Ónyxovi, dvere na dome sa rozleteli a v nich stál nahnevaný priekupník s palicou v ruke.

„Ty! Ty, jedna malá hnusná krysa! Kradnúť sa ti zažiadalo, ty smradľavá sirota!

Ale padaj z môjho dvora, lebo dostaneš takú nakladačku, že si nesadneš mesiac!" kričal po

mne. Zízala som na neho bez mihnutia oka. Do hája. Začal sa ku mne približovať, palicu si stále búchal do dlane. „Tak ťa zmastím, že ani tvoja mŕtva mater by ťa nespoznala!" hulákal po mne.

Rozbehla som sa. Smerom k stajniam. Zakričala som na koňa menom. Vycítil koľká bije a snažil sa vyslobodiť sám. Stihla som tvoriť len bránu. Nahnevaný pán ma dobehol a už sa zaháňal palicou. Prvej rane som sa šikovne vyhla.

Ónyx stále pokračoval vo vykopávaní dverí svojho väzenia.

„Banda jedna hnusácka všivavá, okradnúť ma chcete! Určite!"

Pár úderom som sa uhla. Jeden však prekĺzol cez moju obranu a štipľavá bolesť sa mi rozliala po celom boku. Zavyla som od bolesti. Nedokázala som to v sebe udusiť.

„Ja ti ešte dám, zbijem ťa ako žito, že si navždy zapamätáš..."

V tej chvíli sa Ónyx vyslobodil zo svojej ohrady. Priklusal ku mne, na malú chvíľu zastal, dokonca sa uklonil tak, aby som vedela ľahšie vysadnúť. Sám schytal pár rán palicou.

Keď som sedela v sedle, priekupníka kopol zadnou nohou a cvalom utekal preč. Za nami už len odznievalo bedákanie kopnutého muža. Dobre mu tak, keď bije siroty!

Ónyx pridal. Akoby vedel, kadiaľ ísť. Držala som sa ho ako kliešť, hlavu som pritlačila do jeho hrivy a snažila som sa ho aspoň trošku spomaliť, no on letel ako blázon.

Vošiel do lesa. Ani nezastavil. Alexei už čakal pripravený. Za klusu za mňa nasadol, pevne ma chytil okolo pása a popchol Ónyxa. „Musíme stadiaľto rýchlo preč," povedal a viac sme sa už neobzreli.

Mali sme jedno jediné šťastie. A to, že bol priekupník natoľko lenivé prasa, že sa ani neunúval Ónyxa odsedlať. Cválali sme hlbokým lesom až do brieždenia. Alexei zjavne vedel, kadiaľ ide. Po celý čas som nedokázala zažmúriť oka. Aj napriek snahám si trošku oddýchnuť, celé moje telo bolo napružené a pri každom zahúkaní sovy som sa strhla.

„Tu zastavíme," povedal po hodinách Alexei. Cítila som z jeho hlasu únavu. Zoskočil zo sedla a potom mohol aj mne.

Zastali sme vedľa studničky. Najprv sa napil Ónyx, potom naplnil Alexei dva poháre, ktoré tu stáli pre pocestných, nám. S výdychom si sadol a oprel si hlavu o kameň. Napil sa a potom zavrel oči.

„Ako si vedel kadiaľ ísť?" prelomila som ticho.

„Mám to tu," poťukal si Alexei po spánkoch. Oči nechával zavreté. „Myslíš, že čo som študoval celé tie roky? Mapu mám pevne zarytú do mozgových závitov, to mi nemôže nik vziať." Zívol si.

„Si unavený, mal by si si pospať, ja to tu postrážim," navrhla som mu.

Pokrútil hlavou. „Musíme pokračovať. Až kým nebudeme v hostinci."

„Vydržíš?"

„Vydržím," prikývol. „Daj mi päť minúť," poprosil ma. Položil pohár vedľa seba a na chvíľu zadriemal. Zatiaľ som obzrela okolie. Za týmto hájom bolo obrovské pšeničné pole. Tiahlo sa až k ďalšiemu kopcu. Chcela som to ísť preskúmať, no nedovolila som si to. O presných päť minút Alexei otvoril obidve oči a začal sa chystať na odchod.

„Môžeme? Napila si sa? Nie som si istý, kedy zastaneme. Hostinec sa nachádza tesne pri fronte. To nám potrvá celý deň."

„Napila. Môžeme ísť." Prikývla som a stúpla som si do strmeňa. Alexei ma chytil za pás a vyšvihol hore. Sykla som bolesťou.

„Snažil som sa byť opatrný, prepáč," ospravedlnil sa mi, mysliac na moje popraskané rebrá. No to nebolo tým. Vedela som, kde bol problém. Znova. Vzdychla som si. Chcela som to konečne vidieť, výsledok bitky, ktorú som dostala. Vytiahla som si bundu, vestu aj tričko a pozrela si svoj bok. Najprv Alexei nechápal, čo to robím, no keď mu padol zrak na ďalšie moje zranenie, vypadlo z neho: „Pre všetkých pisárov! Čo má toto znamenať?" Fialovo-modrá modrina sa stiahla od bedrového kĺbu pozdĺž môjho pásu smerom k rebrám.

„To je dobré," stiahla som si rýchlo oblečenie. Nechcela som nás spomaľovať.

„Kde si k tomu prišla? Rav, ty si magnet na úrazy!" krútil hlavou Alexei.

„Ten priekupník. Dostala som palicou pri krádeži Ónyxa," priznala som sa.

Alexei si niečo zavrčal sám pre seba a zhlboka sa nadýchol. „Dúfajme, že je to iba modrina. Pozrieme sa na to v hostinci. Dobre?"

Prikývlasom. Alexei vyskočil za mňa a pomaly sme sa pohli pozdĺž poľa.