Pisárka

XI. kapitola

Položila som si dlane do lona a zadívala sa na hojdajúce sa koruny kvitnúcich jabloní. „Môj otec mal veľa nepriateľov. Aj vnútri vlastného domu. Keď sa oženil s mojou mamou, ona... Netušila, že zomrie tak mladá. Porodila mňa a o rok na to ju našli mŕtvu. Otrávila ju jej vlastná komorná."

Alexei ma pozorne sledoval. Nenechal si ujsť ani jedno slovo, ktoré mi vyšlo z úst. Každého v krajine zaujímalo ako zomrela prvá vojvodkyňa.

„Ja som prežila, ku mne sa Helen nedostala. Mala som inú pestúnku. Neskôr sa otec oženil, narodil sa mu Bernard, od ktorého sa čakalo nielen, že bude pisárom, ale aj nástupcom. Len pisár môže byť vojvodca. Kvôli akémusi nadhľadu, ktorý darom získa." Pravdou bolo, že ak by ľudia poznali pravdu o všetkom, ak by ich vojvodstvo nedržalo v nevedomosti, vzbúrili by sa. Svet mi vyzeral inak.

„A Bernard tento dar mal?"

„Netuším," pokrčila som plecami. „U mňa sa môj dar prejavil začiatkom desiatych narodenín. On sa svojich nedožil, no verím, že by ho po otcovi mal."

„Nechcela ste byť nikdy vojvodkyňa, Ravena? Máte dar. A dokonca aj zákon na svojej strane," poukázal Alexei na fakty.

„Neviem, či by som sa dokázala vrátiť do domu, kde sa stalo toľko zlého. A nechcem byť stredobodom pozornosti. Som prekliata, posledná z rodu. Poznáte ten príbeh o Anastázií Romanovovej?"

Na moje počudovanie Alexei prikývol. Vzdychla som si: „Som niečo podobné."

„Viete, keď som sa vrátil z frontu a zistil, čo sa vám stalo... Ja, ospravedlňujem sa,"...

„To nie je treba. Zažila som aj horšie, verte mi."

Alexei sa zamračil. „Tak to dúfam, už nikdy nezažijete. A už vôbec, keď ste v mojej opatere."

V jeho opatere?

„Zobral som si vás na zodpovednosť, lebo viem že ste dôležitá. Pre nás, no i pre tú druhú stranu. Nestrážili by si vás tak ostražito ako chránené zvieratko. A ja vždy dám na svoj šiesty zmysel," povedal a znova sa na mňa zahľadel. Pozrela som sa mu do očí. Neuhol pohľadom. „A preto mi je ľúto, že sa niečo takéto stalo. Kresa mi povedala, že ste napísala o Velislavovi, ten rukopis videla. Niekto ho musel zobrať, aby ste mohli byť odpravená. Chce sa vás zbaviť. A ja zistím, kto to je."

Striasla som sa. Bol tu niekto špehom vojvodcu? Ak som nemohla patriť im, tak zrejme asi nikomu.

„A za tú hnusnú žbrndu, čo vám dal predtým aj Harald, by som vám dal na zadok, milá slečna!" povedal naštvane. Prudko sa postavil. „Čo ste si myslela, Ravena?"

„Potrebovala som dôkaz. A to rýchlo. A ak mám byť úprimná, Alexei, som vyšťavená. Neviem, či viem ďalej písať. Nie, bez poriadneho odpočinku. Bola som pod neustálym tlakom deväť rokov. A na dupnutie nejakých panovačných starcov som mala niečo napísať. To alebo smrť. A aj keď na to nevyzerám, žijem rada. Ďakujem." Bola som podráždená. A možno som to prehnala. Ale mala som toho už akurát tak dosť. Vždy ma brali ako stroj. Ako tlačiareň. Každým rokom bolo pre mňa stále ťažšie nachádzať tie správne slová, skladať v hlave súvislé príbehy. A to stále na niečí povel.

Alexeiov výraz o niečo znežnel a znova sa ku mne posadil. „Budete mať toľko času, čo si len zažiadate. Urobím v Rade poriadky. Nikto na vás tlačiť nebude."

Bolo tak odľahčujúce počuť, že s niekto ozaj zaujíma. „Ďakujem," zašepkala som. Bola som vďačná. Ozaj.

Uhladila som si sukňu a oprela sa. Zatvorila som oči a zhlboka som sa nachvíľu zhlboka nadýchal. Vzduch bol sladký a osviežujúci. Po dlhom čase som cítila pokoj. Minútu šťastia. A Alexei mi do nej nezasahoval. Čakal kým prvá preruším túto krehkú chvíľu pokoja a ticha sama.