Pisárka

VII. kapitola

Našťastie mi dali pokojnú kobylu, ktorá nerobila žiadne problémy. Ledva som na ňu nasadla, no zachovala som si svoju dôstojnosť.

Ohľadom pevnosti som sa nemýlila. Bola rumunského štýlu obklopená horami, skrytá pre zvedavými očami v úzkej doline. Okolo boli len krátke lúky a háje pod úpätím hory.

„Ravena," začal konverzáciu Alexei, „nechcem, aby ste boli jediná, ktorá nevie, čo sa tu deje. Pretože ide o vás a viem, že si nezaslúžite znova žiť v klamstve a neistote." Odkašľal si. „Neviem ako vám to povedať jemne a primerane..."

Pokrútila som hlavou. „Pokojne mi to povedzte ako to je."

Alexei nahlas prehltol. „Zabijú vás, ak im neodovzdáte zvitok do štrnásteho dňa odo dnes. Nemajte ilúzie. Väčšina sú to len fanatici. Radek je len dobrák, čo im všetko žerie aj s navijakom."

„Ak vám mám povedať pravdu, Alexei," rozhodila som ruky, „už skôr som sa domnievala, ako to skončí, ak neprejdem testom. Vyrastala som s takýmito ľuďmi."

Alexei sa na mňa zahľadel a na chvíľku sa v jeho očiach zračila ľútosť. „Nemyslel som, že to zoberiete takto."

Pokrútila som hlavou. „Nemám žiadne ilúzie. Nikdy neviem, či prežijem ďalší deň, ak mám byť úprimná."

„Je to smutné. Nežijete," poznamenal Alexei. Zdalo sa mi to alebo chladný a strohý Alexei mi prejavoval ľútosť?

„Som väzeň celý svoj život, kde mám hľadať útechu?"

Na to nevedel odpovedať. Chvíľu sme viedli kone potichu, potom mi zobral opraty z ruky a zaviazal obe naše kone neďaleko rieky.

Vrátil sa ku mne a sadol si do trávy. „Prosím, sadnite si ku mne," ponúkol ma. S tými slovami si sňal svoj plášť z pliec a položil ich na miesto, kde som si mala sadnúť.

Zaspätkovala som. „Prosím, to nie je potrebné, je zima, dajte si to na seba."

„Ja na tom trvám."

Neoponovala som. Klesla som vedľa neho a na maličkú chvíľku som sa nechala unášať vôňou čerstvej trávy, hučaním rozvodnenej rieky a štebotom vtáčat.

„Prečo ste navštívili Haralda?" spýtal sa z ničoho nič.

Stuhla som. „Myslíte toho šarlatána?"

„Presne tak. Spolupracuje s nami, on nám povedal, že prídete a máme šancu vás získať. No nechápem, prečo poslal Felix práve vás. Poznáte sa s ním?"

Pokrútila som hlavou. „Nepoznám. A som za to rada."

Alexei sa hrdelne zasmial. Prekvapene som na neho vypleštila oči. On sa smeje? „Áno, ja viem, že je zvláštny. A trochu aj páchne," smial sa Alexei.

Sama by som to nepriznala, ale mal pravdu. Pousmiala som sa. „Ako staré ponožky."

Alexei sa rozosmial ešte viac. No potom odrazu stíchol a znova sa vrátil k téme. „Takže neviete, prečo vás Felix poslal?"

„Netuším."

„Zaujímavé. Myslel som si, že ma Radek nejakého špeha, ktorý sa kamaráti s Felixom."
„Nie je to vylúčené, no Felix ma zvykol púšťať na trh, nakupovať a sem tam ukázať tvár, aby som splynula s občanmi mesta," vysvetlila som.

„Vy ste určite nesplynula, to vám môžem odprisahať," poznamenal Alexei. Začervenala som sa. Bola som nezvyčajná, to bola pravda. Hovorili, že som svoj výzor zdedila po svojej mamičke. Aj ona bola drobná s hustými kučeravými vlasmi karamelovej farby, orieškovými očami a nepatrnými pehami na nose. Oslavovali ju ako vílu krajiny. Ako najkrajšiu ženu na akú mohol človek spočinúť zrakom. Niečo ako Nefertiti v starovekom Egypte.