Pisárka

XVIII. kapitola

Alexei

„Okamžite odchádzame!" zakričal som vo chvíli, ako som dorazil na dohodnuté miesto. Čakalo tam pár mojich mužov a Kirian.

„Čo sa vám stalo?" Kirian zoskočil z koňa a pribehol k nám. V rukách mi ležala trasúca sa Ravena. Pozerala sa do nebies a vôbec nevnímala okolie. Bola v šoku. Neposlúchla ma. Sľúbila mi to! Malá tvrdohlavá mulica!

Ale zachránila mi život.

Vrhla sa na tretieho útočníka ako besná malá šelma. Ani nevedela, kto to je. Ja som tú tvár poznal veľmi dobre. A keby bolo na mne, zabil by som ho.

„Napadli nás," odpovedal som Kirianovi stroho a obišiel som ho. „Leo! Môjho koňa!" zakričal som na svojho pomocníka. Ten prikývol a odbehol po neho ďalej do lesov.

„Ako vás napadli?"

„Čakali na nás za hradbami. Niekto nás musel počuť, keď sme sa o tom rozprávali," precedil som pomedzi zuby a poťažkal som si Ravenu v rukách. „Mali sme ich stretnúť na ceste do Druhej brány. Nezaregistrovali ste ich pohyb?"

„Nie. Ak sa teda tak stalo, museli tam byť podstatne dlhšie. Museli vidieť vychádzať aj nás."

„Mali to prešpekulované. Plus, majú dobrého informátora."

„Utiekli?" opýtal sa Kirian.

„Dvoch som zabil. Tretí leží s dýkou v ľavom boku pred hradbami."

Leo sa konečne ukázal a viedol môjho koňa. Predal som Ravenu Leovi. „Kým sa vrátim, daj ju ošetriť liečiteľke. Dúfajme, že sa k sebe vráti."

Prebral som opraty od Lea, dal mu pokyny a informácie, ktoré potrebovala liečiteľka a s Kirianom sme sa išli pozrieť na miesto činu. Dokončiť to, čo Ravena začala.

Ravena

Bola mi taká strašná zima. Hanbila som sa za seba. No nohy mi vypovedali službu. Pohľad na moje krvavé dlane, ten adrenalín, strach. To všetko ma paralyzovalo.

Leo ma položil na deku a chrbát mi oprel o strom. Pristavila sa pri mne staršia žena. Mala na sebe mužský oblek, no dlhý biely vrkoč zakrytý nemala. Sálal z nej pokoj. Kľakla si ku mne a podala mi teplý nápoj. „Najprv sa napi, dievča. Upokojí to tvoje nervy. Potom sa pozrieme na zranenia. „Rebrá, však?" Skadiaľ to vedela?

A akoby rozumela mojej nevypovedanej otázke, zasmiala sa a objasnila to: „Netvár sa tak vystrašene. Povedal nám to pán Petrovov, vraj si dostala škaredú ranu päsťou."

„Pán Petrovov?" spýtala som sa potichu.

„Alexei, ako ho voláš ty," pousmiala sa stará pani. „Teraz toto vypi." Priložila mi pohár k ústam. Chuť nápoju bola príjemná, jemne sladká. „Toto upokojí tvoje nervy a zmierni bolesť," ubezpečila ma liečiteľka. „Poď najprv sa pozrieme na tvoje rebrá, potom na tie nepekné rany na tvojej peknej tváričke. Dobre?" Bola taká pokojná. Sálala z nej dobrota a pokora. Prikývla som a nechala som sa ňou vyšetriť.

Keď skončila i so všetkými ranami na mojej tvári, chytila ma za ruku, otočila dlaň k sebe a v svetle lampáša sa pozrela bližšie. Strnulo som civela na jej tvár a skúmala jej reakciu. Čítanie z dlane alebo akékoľvek šarlatánstvo bolo prísne zakázané. Ale bolo na tom niečo magnetické, niečo zimomriavky navodzujúce.

Starenkina tvár sa na chvíľu zamračila. Pokrúžila prstom ďalej a ťažko si vzdychla. Čo videla? Je možno niečo vidieť?

„Ver mi, dieťa moje. Ja vidím," odpovedala na moju nevyslovenú otázku. Chĺpky na temene sa mi postavili do pozoru. „Čo vidíte?"

„Vás."

„Prosím, povedzte mi niečo viac," poprosila som ju nedočkavo.

Liečiteľka mi pohladila dlaň, otočila ju spať a položila mi ju opatrne na moje stehno. „Keď nadíde čas, všetko vám poviem, princezná."

Starenka sa postavila a kráčala odo mňa bez slova preč. „Čože?" opýtala som sa. „Prosím, povedzte mi čo ste videla!"

I keď som bola naučená šarlatánstvom pohŕdať, verila som jej. Keď som ja mohla písať, mohla i táto žena vidieť v dlaniach príbehy a budúcnosť ľudí.

„Prosím!" snažila som sa ju posledný krát vrátiť späť. No ona pokračovala a už sa ani neotočila.

Alexei

Pred bránami pevnosti ležali len dve telá. Tie sme odpratali a nariadil som mužom, ktorým som veril, zamurovať únikové dvere z tajnej záhrady.

S Kirianom sme prehľadali okolie, no po treťom tele ani stopy. Vrátil sa ku koňom a ušiel. Reznikov mi znova utiekol. Pomstu som mal tak blízko.

Zabil môjho otca, mohol aj za smrť mojej sestry. Teraz išiel po Ravene. Keď sa s tým netvorom stretnem nabudúce, nepremárnim svoju šancu. Zabijem ho.

Keď sme sa vrátili do tábora, všetci boli prichystaný na odchod. Stáli pripravený pri svojich koňoch. Leo ku mne rýchlo pribehol, hneď ako ma zazrel. „Chcete podržať koňa, pane?"

„Nie, ďakujem. Ako sa má Ravena?"

„Je jej lepšie. Už komunikuje. Teda aspoň s tou babizňou prehodila dve tri slová. No odvtedy stále sedí pri strome, kde som ju položil. Mám isť po ňu?"

„Nie, pôjdem sám. Aké má zranenia?" opýtal som sa vecne a hľadal ju v dave. Nikde som ju však nevedel nájsť.

„Mám puknuté dvoje rebrá na ľavej strane, roztrhnutú peru a pár pomliaždenín z pádu. Nič strašné. Šok bol z toho ten najhorší zo všetkého," ozval sa Ravenin unavený hlas za mnou. Prudko som sa otočil a pozrel sa na ňu. Od bolesti sa skrúcala na jednu stranu, no nechcela dať na sebe nič vedieť. Pera jej škaredo napuchla a pod očami mala poriadne vačky. Vlasy sa jej uvoľnili z pevného účesu a teraz viali divoké vo večernom vetre. Jedine zapletaná korunka vydržala a bránila vlasom padnúť do tváre. Vyzerala ako víla.

„Máte pre mňa koňa?" spýtala sa. Znela tak mdlo. Unavene. Strhol som sa a vrátil som sa späť do reality.

Leo sa ku mne naklonil a pošepkal: „Pane, koňa pre ňu nemáme. Jeden nám bol odcudzený."

Samozrejme, ukradol ho Reznikov a utiekol s ním. Ako sa však bol schopný dostať tak blízko tábora bez povšimnutia?

Odkašľal som si. „Nemáme. Budeš musieť ísť so mnou," odpovedal som Ravene. Nezatvárila sa veľmi šťastne. Ani som jej to nemal za zlé. Správal som sa k nej hrozne. Ako taký malý chlapec. Ale za moju chvíľku slabosti sme mohli zaplatiť ukrutnú daň. Nemohol som sa naviazať. Nemohol som ju ohroziť tým, že budem zaslepený niečím iným a nebudem venovať plnú pozornosť zabezpečovaniu jej ochrany. Ju som už stratiť nechcel. Nemohol som. Reznikov nemohol dostať aj ju.

Možno raz mohla byť moja. Možno raz jej budem môcť povedať, čo som naozaj cítil. Po mnohých rokoch som vstúpil do toho prekliateho sadu. A rozprával. O Júlií, o otcovi. Prvý raz som zobral do ruky po mnohých rokoch husle, ktoré som roky skrýval v skrini. A to všetko kvôli nej. Ale to vedieť nemohla. Ona bude Vojvodkyňa. A ja urobím všetko preto, aby nám v tomto pláne nikto a nič neskrížilo cestu, ani ja sám. A to i za cenu vlastného šťastia.