Pisárka

XLI. kapitola

Od tej chvíle, až pokým sa za mojou starkou a mnou nezavreli dvere jej bunky, sme si nič nepovedali. Čakala som, čo povie. Čakala som na odpovede.

Keď sme konečne vošli do bezpečia, starká sa zhlboka nadýchla a vážne sa na mňa pozrela. „Nastal čas, aby si to vedela. Síce som to nechcela takto, ale... Nemáme viac času. A ty musíš vedieť, čo je tvoje poslanie. Gabriel mi radil," zhlboka sa nadýchla, „ach, on mi radil, nech ti to povie, že máš problém písať, no doteraz to bol náš benefit, to tvoje..." nachádzala slová.

„Obmedzenie," doplnila som ju.

„Dočasná neschopnosť," opravila ma s nehou v hlase. „Nemohli ťa prinútiť, zneužiť. Ja, Gabriel, Radek, Oleg, Diana a Estela sme jediní, čo o tom vieme. Prišiel na to Oleg, keď sa hrabal v starých rodokmeňoch a narazil na denník tvojej mami z čias jej návštevy Hlavnej brány. Dávno predtým, než nastúpila táto doba temna."

Aká doba temna? Prečo bola moja mama v Hlavnej bráne?

„Starká, nechápem."

Pokrútila hlavou. „Ani zatiaľ nemusíš. Po obede poprosím Estelu o malú láskavosť. Potom sa postarám o antibiotikum. Potrebujem sa poradiť s Olegom," hovorila rýchlo. Stále som nechápala, čo sa dialo, no tušila som, že to bude veľký problém.

Zo sekundy na sekundu sa zo zmätenej starej dámy stala mramorová socha bez zbytočných prehnaných afektov. Odkašľala si. Detailne som ju pozorovala. Sadla si za stôl, niečo naškrabala na pár papierov a znova vstala.

„Čo sa deje, starká?"

„Ty, milá Ravena," nahla sa ku mne, „po obede informuješ svojich mužov. Všetko ostatné zariadim ja. Budem múdrejšia o pár hodín."

„Ale čo s mojimi rodičmi? Vysvetlíš...?" nedopovedala som. Eleonóra ma zastavila, ukázala na steny a pokrútila hlavou. Pochopila som.

„Tak sa vidíme na obede. Naň ťa odvedie Estela. Aspoň sa zoznámite," usmiala sa Eleonóra. "Je to moja najdrahšia priateľka. Teraz si oddýchni. Obávam sa, že ťa toho ešte čaká mnoho," na tvári sa jej vytvorila hlboká vráska. Zahľadela sa do steny, zamyslela sa. Po malej chvíli sa ale otriasla a znova bola plne pri vedomí. Bez slov opustila svoju bunku a nechala ma sedieť na svojej obývacej súprave. Bola som zmätenejšia ako vo chvíli, keď si ma do Hlavnej brány priviezol Alexei a Radek.

Estela bola veľmi pekná drobná, čiernovlasá dáma oblečená vo voľnej košeli a kostýmových nohaviciach. Vyzerala veľmi elegantne a starožitne. Keď ma našla v Eleonórinej bunke, milo sa na mňa usmiala, predstavila sa a povedala mi pár povzbudivých slov. Črty tváre mala veľmi podobné tým Dianiným, zdieľali aj spoločné urodzené správanie a pokojný tón hlasu.

„Musí to byť pre vás šok," chytila mi súcitne dlaň. „Také rýchle zoznámenie sa so svojou starou mamou, celá táto stresujúca situácia, v ktorej sa práve nachádzate."

Slabo som sa na ňu usmiala. „Neostáva mi nič iné, len vydržať."

„Počula som," odkašľala si, „že vám o vašom pôvode Eleonóra niečo naznačila."

„Áno a povedala, že mi to vysvetlíte. Spolu," prikývla som.

Estela si zhlboka vzdychla. Vážne sa na mňa zahľadela. „Problém je v tom, že Alexei vám to chcel povedať sám. Spolu s Olegom. Keď bude situácia...priaznivejšia." Volila slová veľmi opatrne, videla, že som zúfalá. Ale ja som mala dosť tohto zaobchádzania v rukavičkách, tieto polopravdy a tajomstvá.

„Alexei mi sám pred mojim odchodom povedal, že sa mám na svoj pôvod spýtať," pozrela som sa jej priamo do očí. „Myslím, že práve teraz je ten správny čas."

„Takže je pri vedomí?" V očiach jej blysla nádej a všimla som si aj skrývanú bolesť a strach, ktorý mi nechcela ukázať.

Prikývla som. „No zdá sa, že nie nadlho. Zmieta sa v horúčkach. Infekcia sa šíri rýchlo."

„Chápem." Stisla mi ruku. „On bojuje, aj bude, pokým sa nevrátite. Môj chlapec je raz taký. Bojovník ako jeho otec." Do očí sa jej tlačili slzy. Nevedela som jej na to odpovedať. Nemala som síl jej klamať, ani jej dávať falošné nádeje.

Estela sa otriasla, zotrela dve slzy, ktoré sa jej spustili dole lícom a prudko sa postavila. „V každom prípade, musíme do večera dostať vás a liek do helikoptéry. Pred odletom vám poviem všetko, čo mi Alexei a Oleg zverili. Nie sú to moje tajomstvá. Ale tajomstvá vašej rodiny, ktoré máte právo vedieť. Predtým však musíme ísť na zasadnutie rady Deviatej brány. Obe," dodala.

Obed bol chutný, veľa ľudí sa tu nezjavilo, väčšina pracovala vo svojich laboratóriách. „Cez obed je jedáleň takmer prázdna," vysvetľovala mi Estela. „Večere sú formálnou záležitosťou. Cez deň väčšina ľudí pracuje a nechce od svojich projektov odísť."

„Kde je Eleonóra?" opýtala som sa, keď sa obed chýlil ku koncu. Bola som dobre najedená, pripravená na riešenie ďalších komplikácií.

„S Radou. Čakajú na teba, bohužiaľ nevedela na obed prísť. Ale to je tvoja stará mama," zasmiala sa Estela. „Úplne zasvätená svojej práci."

Rozhliadla som sa po jedálni. Pri jednom zo stolov sedeli aj dobre najedení Roland a Samuel. Očami som ku nim zablúdila a potom som sa otočila k Estele. „Predtým, než pôjdeme, potrebovala by som niečo povedať svojim mužom."

„Samozrejme, no buď rýchla. Čakajú nás."

Prikývla som a vstala som zo svojho miesta. Cítila som ako všetky pohľady v jedálni spočinuli na mne, no len na krátku chvíľku. Neboli tu veľmi zvyknutí na návštevy. Započula som len pár šepotaní. Každý rozprával o tom, že som Eleonórina vnučka.

Zastala som pred Rolandom a Samuelom. Keď ma zazreli, obaja sa okamžite postavili. Zoširoka sa na mňa usmiali. Očami som im ukázala na chodbu. Pochopili. Spolu sme vyšli von. „Niečo nové?" opýtal sa Samuel.

„Dnes večer odchádzame. Musíte byť pripravení."

Roland zdvihol jedno obočie. „A poskytnú nám...?"

„Áno, ale nebude to také jednoduché. Musíme ho... ukradnúť." Slovo ukradnúť som vyslovila šeptom, takmer nepočuteľne.

Samuel pochopil. „Takže musíme padať veľmi rýchlo."

„Presne tak."

„O koľkej vás máme čakať?" opýtal sa Roland.

„O ôsmej presne. Vtedy odchádzame."

Obaja muži prikývli. Samuel sa na mňa vážne zahľadel a opýtal sa: „Zvládnete to? Sme medzi... priateľmi?"

Prikývla som.

„Nepotrebujete pomoc?"

„Je to od vás naozaj milé, Samuel. Verte mi, zvládnem to. Jediné, čo od vás potrebujem, je pripraviť sa na dlhý let do Štvrtej brány."

„Rozkaz, madam," usmial sa Roland. No viac sa neopovážili povedať, keďže mojím smerom práve kráčala Estela. Slušne sa obaja odzdravili a zmizli na konci chodby. Estela nebola hrozbou, no nemohli sme nikomu veriť. Nevedeli sme, ako ďaleko siahajú prsty zradcov.

„Tak teda," usmiala sa na mňa zoširoka, „môžeme ísť?"

„Áno." Úsmev som jej opätovala. Ach, ako som ja neznášala tieto stretávky akejkoľvek rady. Vždy to pre mňa skončilo zle. Vždy.