Pisárka

III. kapitola

Nebola som mŕtva. Uvedomovala som si svoje hompáľajúce sa končatiny. Moje telo potrebovalo kyslík. Cítila som chlad. Počula som vzdialené výkriky a ruch mesta. Neskôr to bolo akési škrípanie. No viečka akoby vážili tonu. Nedokázala som zobudiť, otvoriť oči. Nedokázala som rozprávať. Moje telo bolo klietkou. To všetko som si uvedomovala. Síce nejasne, no i tak. Bola som len na krok otvoriť oči. Bola som na krok preraziť mentálnu bariéru, ktorá ma držala za sklom. Potom nebolo nič. Len ticho.

Začala som sa vracať k sebe. Prudko som rozlepila oči a zalapala po dychu. Obzrela som sa okolo seba. Ležala som na pohodlnej posteli a bola prikrytá kožušinou. Kde to som? Panika mi začala zvierať pľúca. Hlava sa mi začala od strachu točiť. Vyskočila som na rovné nohy. Izba bola maličká, mala som tu len jeden stolík, na ktorom horela sviečka. Okrem postele tu nič nebolo. Ani okno. Rozbehla som sa k dverám. Chcela som o ne búchať päsťami od zlosti a dožadovať sa informácií. Bolo to múdre? Nie. Zastavila som sa v pohybe.

Rozhliadla som sa po miestnosti. Nebolo tu nič. Žiaden predmet ako možná zbraň. Okrem... Sfúkla som sviečku, do ruky vzala cínový svietnik. Postavila som sa za dvere a až vtedy silno zabúchala na drevo. „Okamžite sa dožadujem vysvetlenia! Haló! Je tu niekto?!"

Dvere sa v tej chvíli otvorili. Po miestnosti sa rozlialo svetlo. Mierila som na hlavu. Rozbehla som sa spoza dverí a cudzinca ovalila svietnikom po hlave. Prekvapene zagúľal očami mojím smerom, troškou sa potočil, stratil rovnováhu a zviezol sa k zemi.

Srdce mi bilo ako splašené. V rukách som stále zvierala svoju zbraň. Kolená sa mi triasli ako želatína. Pomaličky som sa priblížila k cudzincovi. Poštuchla som ho. Odvážne som do neho jemne kopla. Nič. Žiadne známky života. Vydýchla som si. Ostražito som sa k mužovi naklonila a z opaska som vytiahla žiarivo lesklú dýku. Prsty sa mi triasli. Dýchala som plytko, ale predsa som to zvládla. Môj zelený plášť bol preložený cez stoličku blízko východu. Zahalila som sa do neho, dýku skryla pod látku. Vystrčila som nos zo svojho úkrytu. Ani živej duše.

Pomaličky a ostražito som zvažovala každý jeden krok. Zahla som doľava a schádzala som točitým kamenným schodiskom. Celé obydlie vyzeralo ako stredoveká pevnosť. Niečo ako stredoveké rumunské hrady, no s štipkou pohodlia a elegancie. Teda, aspoň to, čo som videla a zapísala takmer pred rokom. Vtedy odo mňa Felix požadoval nejaké informácie o Vladovi Tepešovi, mnohí ho poznali pod prezývkou Dracula.

„Myslím, že by sme mohli rozšíriť svoje vplyvy aj na západe krajiny. Tam je síce vláda stále ortodoxná, no zlomiť i tamojšie obyvateľstvo, to by bolo ozajstné strategické víťazstvo!" Zamrzla som na mieste. Niekto vychádzal hore schodiskom. Každým slovom boli o niečo bližšie. A nebolo kam utiecť. Rozbehla som sa späť. Musí byť iná cesta von. Napriek tomu, že ja som stále ustupovala, hlasy boli čoraz bližšie.

Rýchlym tempom som stále cúvala. Čo ak ma chytia? Čo chcú? Kto sú? Mala som toľko otázok. Paniku, ktorá ma paralyzovala, som poznala veľmi dobre. Strach z nového zajatia. Znova únos. Znova uzavretá miestnosť. Znova, kvôli tomu, že chceli využiť môj talent.

Už nie. Už nevládzem. Roztriasli sa mi nohy. Prerývane som dýchala. Srdce mi bilo ako splašené. Múry okolo mňa sa začali krútiť.

Stále som kráčala, nevidiac na cestu. Zrak mi odrazu zatarasila akási stena a duto som do nej narazila. Za plecia ma chytili dve mocné ruky. „Slečna, kam ste sa to vybrali?" Otriasla som sa zdvihla som hlavu. Ten strážny. S poriadnou podliatinou na hlave. Polovička tváre zaliata krvou. Zhrozila som sa, zmraštila som tvár. „Nie, nie,nienienienienienie, NIE!" Odstrčila som ho od seba, zatiaľ čo on ma držal oproti sebe ako mača. Zahnala som sa po ňom dýkou, ktorú som zvierala v dlani. Rezla som ho na ruke. Sykol. Z ruky mi zbraň šikovne vybil a pevne ma zovrel. „Upokojte sa, madam." Nebola som schopná racionálne premýšľať. Ovládol ma pud sebazáchovy a prežitia. Zas a znova. Videla som červené machule. Bolo mi jedno, či umriem. Už ma nikto nebude vlastniť. Už ma nikto nebude ovládať. Nevzdám sa bez boja.

Na mojom fyzickom stave sa podpísala moja nekonečná vyčerpanosť. Necítila som si nohy. Nevidela som pred seba. Päsťami som mlátila do prázdna. V ušiach mi pískalo. A akoby lusknutím prsta, všetko zrazu skončilo.