Pisárka

XLVII. kapitola

-Vypuklo to vo východných krajinách sveta. Najprv. Vraj. To nám povedali. Ale vedel niekto presne? Nie. Vedel niekto, čo to prinesie? Nie. Tušil vôbec svet, čo ho čakalo? Nie. A predsa tu dnes sedím a píšem tento denník. -

Mladé dievča sedelo za dverami svojej izby. Jediným ozajstným priateľom jej boli listy denníka, ktoré ani nevedela, že sa o pár rokov stanú jedným z dôležitých ikonických spomienkových predmetov. Niektoré noviny sa k nemu vyjadrili ako k novodobému Denníku Anny Frankovej. Denník zaregistroval myšlienkové pochody mladej generácie vtedajšej doby, ktorú nazvali presne tak, ako povojnovú generáciu umelcov po Veľkej vojne. Stratená. Na tú chvíľu, na ten čas, ňou ozaj bola.

-Nevieme kedy to skončí. A či vôbec. Nikto nevie, čo má robiť. Nikto nevie, čo je východiskom. A nám na výučbe zadali opísať začiatok tohto celého. Z nášho hľadiska. Z môjho hľadiska. Ale milý denník, trhá mi srdce o tom rozprávať. Trhá mi srdce vôbec o tom písať. Davová psychóza takmer mučenia každodenným vštepovaním hrôzy, ktorá zachvátila celú spoločnosť je niekedy neúnosná. Ale urobila som úlohu. Samozrejme, že som musela. Ale poňala som to inak. Tak ako som to cítila. Umelecky, krásne, bez všetkej nenávisti a zloby, ktorá nás teraz oblieha. A tak ti tu nechávam tento výstrižok:

„Ruch miest sa ukolísal do nepatrných ozvien minulosti. Železné vtáky už nenavštívili viac kontinentov za jeden deň, mútne vody i nebesá nad sklenenými obrami sa rozžiarili. Východné mesto zasiahla prvá vlna. Neviditeľný nepriateľ začal kosiť starých a chorých..."

Snívala by som ďalej, konečne by som sa dostala za hranicu slov, ktoré som už poznala, ktoré som už čítala. Slová však utekali, pomaličky sa strácali v tme mojich snov. A potom ma vyrušilo čosi iné, čosi fyzické. Niečí dotyk.

Na hranici bdenia a spánku som sa kĺzala ešte niekoľko minút, stále nerozhodná, kam sa moje podvedomie vyberie. No keď volanie zo sveta, kde sa nachádzala moja telesná schránka, stále neustávalo, prekročila som hranicu.

Pomaličky som otvorila oči. Zaklipkala som. Ležala som v klbku na kraji postele. Vedľa mňa ma čosi príjemne hrialo, zaháňalo všetok chlad v miestnosti. To, čo ma zavolalo do sveta smrteľníkov stále neustávalo. Až vtedy, keď sa moja myseľ razom vyjasnila, som si uvedomila, že ma niekto hladí. Presne tak isto ako som ja včera v noci hladila Alexeia. Ale okrem nás tu nikto nebol... Takže...

Prudko som sa striasla a posadila som sa. Alexei sedel opretý o priečelie posteli a slabo sa na mňa usmieval. „Dobré ráno," zachrapčal.

Ako. To. Bolo. Možné.

Zázrak.

Pomaličky som k nemu zodvihla dlaň a dotkla sa jeho čela. Bolo neporovnateľne chladnejšie. Určite to nebola práve normálna teplota tela, no bolo to oveľa lepšie. OVEĽA. Ach, bože. Dívala som sa na jeho krásnu, no strhanú tvár plnú siniek, škrabancov a ľahkých popálenín na krku.

Do očí sa mi nahrnuli slzy. Srdce akoby mi poskočilo úľavou. Obrovský balvan z neho odpadol. Ruky sa mi roztriasli. Končekmi prstov som sa musela dotknúť jeho úst, jeho líc, jeho nosa. Neverila som.

Z hrdla sa mi vydral hlasný vzlyk a už som to viac nedokázala držať. Horúce prúdy sĺz sa mi rinuli po lícach. Zadúšala som sa. „Ach, Alexei!"

Stiahla som k sebe nohy a natiahla som sa k nemu ruky. Obtočila som ich okolo jeho pliec a hlavu som silno pritisla na jeho hrudník. Dýchal. Konečne nie sťažka. Hrudník sa mu zdravo dvíhal a do tváre sa mu vrátila farba.