Pisárka

XLVIII. kapitola

Rozbehla som sa z paláca rovno do záhrady. Na čerstvý vzduch. Sadla som si na jednu z lavičiek. V záhrade nikto nebol, aspoň v mojom okolí. Zhlboka som sa nadýchla. Musela som toho veľa spracovať. Alexei sa prebudil, o pár dní som mala vyraziť z bezpečia Štvrtej brány a... písala som. Písala som prvý zvitok. PÍSALA. SOM. PRVÝ. ZVITOK.

Dych sa mi zadrhol v hrdle a po prvýkrát za posledné týždne som opäť cítila to neobyčajné chvenie v končekoch prstov, srdce mi búšilo tou vášňou, ktorá tam niekedy bývala.

Čerstvý vzduch som nasávala do pľúc pomaličky a snažila som sa nevyskočiť a nezvýsknuť radosťou. Úľavou. Vedela som, že som späť. Poznanie môjho rodokmeňu, môjho miesta v tomto svete vo mne konečne otvorilo skrinku, v ktorej sa môj dar krčil strachom ako vo väzení. Teraz dýchal, cítila som ako do mňa zarezáva svoje pazúre a pýta sa von. Do sveta.

Otriasla som sa všetkým novým, hlasno som prehltla a otočila som sa späť do paláca. Vo svojej izbe som sa zložila, sadla som si za písací stôl, pred seba rozložila prvý zvitok a dopisovala. Prsty držali pero pevne, neochvejne a riadky sa písali svižne sami. Ako za starých dobrých čias. Vedela som, že som len pár riadkov do konca mojej vízie a zvedavo som čakala, čo sa bude diať ďalej.

Vír obrazov, hlasov, škrabania pera o papier zachvátili moje zmysli. Časopriestor okolo mňa zmizol. Nahradila ho iná miestnosť, iné vône, iné pocity. Zoširoka som otvorila oči, tentoraz nepoznajúc, čo sa so mnou deje.

Pozerala som sa na svoje vlastné ruky ako dvíhajú do rúk deti a ukladajú ich do postieľok. Pozerala som na svoje vlastné ruky ako do rúk berú denník, do ktorého si dotyčná predtým zapisovala svoju domácu úlohu. Denník, ktorý nazvali novodobým denníkom Anny Frankovej. Ten denník, ktorý sa až o pár desiatkov rokov mal stať tak známym. Teraz som ho JA zdvíhala do rúk a čítala ho chlapčekovi a dievčatku. Pozerali na mňa, akoby som im rozprávala ten najdobrodružnejší príbeh na celom svete.

„Žiadne obchody? Nemohli ste chodiť von?"

„Veru, nie," odpovedala som. Môj hlas bol melodický, pokojný, príjemný.

„A čo ste robili?"

„Ach," zasmiala som sa. „Chodili sme do prírody, veľa sme sa prechádzali, pozerali sme filmy. Pozrite, mám tu aj pár fotiek," ukazovala som im prilepené fotky.

„Boli to smutné časy, temné časy, nespravodlivé," prehltla som, „no my sme si ich s oteckom užili. Boli to naše chvíle, keď sme si vysnívali náš život, boli to chvíle pokoja, oddychu, ozaj sme si uvedomili, že to, že sme spolu, je to najdôležitejšie na celom svete," usmiala som sa so slzami v očiach.

„A potom? Aké to bolo potom?" opýtal sa starší chlapček. V orieškových očiach mu svietilo šibalstvo a múdrosť.

„Svet už nebol ako predtým," pokrútila som hlavou. „Už nikdy nebol taký, ako predtým. Ale vždy je to o tom, aký si človek urobí svet sám. Tak sa na neho bude nazerať. A my ten náš svet, milujeme. Je presne taký, aký sme si ho vysnívali."

„Áno, mamička?" spýtalo sa dievčatko.

„Áno," prikývla som. „To si zapíš za uši! A teraz spať!"

Deti sa uložili do postieľok, dala som každému pusu na dobrú noc a vyšla som z dverí. Vošla som do kúpeľne a zahľadela som sa na seba. Po prvýkrát som ju videla. Teda seba. Tú, ktorá mi rozprávala svoj príbeh.

Hľadela na mňa krásna, svetlovlasá žena. V kútikoch očí mala drobné vrásky, inak jej tvár lemovali lokne, vizáž zdobili plné pery a rovný nos. Zhlboka si vzdychla. Avšak jej tvár začala pomaličky naberať čoraz viac vrások, úsmev avšak ostával. Za jej chrbtom sa dni a roky menili ako film, farby, smiech, deti, milovaný manžel, rodina, to všetko sa okolo nej točilo. Avšak stále som netušila, prečo je taká dôležitá.