Pisárka

XXXIX. kapitola

Let helikoptérou trval niekoľko hodín. Bála som sa, aby sme sa dostali na zem ešte pred tým, ako na horizont vykukne slniečko. Podľa toho, čo som si naštudovala prvú hodinku letu a podľa toho, čo mi bolo povedané, pristávali sme od bunkru až niekoľko kilometrov ďaleko. Les, ktorý prebral opraty nad velením severného okraja niekdajšieho Krakova, poskytoval ochranu pred možnými votrelcami a taktiež umožňoval skryť túto starožitnú mašinu do hangárov, ktoré tu Brány vybudovali z mnohopodlažného parkoviska.

Svet z výšky vyzeral ako pohyblivá mapa, ktorú som často videla vo Félixovom žiariacom zariadení. Avšak vidieť to na vlastné oči, keď zem bola osvetlená vychádzajúcim slnkom, to bol pohľad, ktorý navodil silnú emóciu vyvolávajúcu zimomriavky.

Leteli sme nad mnohými farebnými poľami, hustými lesmi, týčiacimi sa štítmi až k nebesiam a okrajovo sme šuchli aj Vojvodinu. Pri pohľade na ňu mnou prešiel mráz, v ústach mi vyschlo a musela som sa zhlboka nadýchnuť. „Ste si istí, že nás ich radary nezachytili?" opýtala som sa, keď mi začala Vojvodina miznúť z obzoru.

„Úplne, madam. Toto je vojnové lietadlo, my máme lepšie starožitné hračky ako tie ich," odfrkol si Roland.

„A aj keby," povedal druhý pilot, „budeme už dávno preč, kým sa oni stihnú vôbec spamätať."

„Toto," ukazoval mi Roland monštruózne skalné štíty pred nami, „je naša posledná prekážka." A ako sme leteli pomedzi nich, narážali do mňa spomienky mojich snov. Tieto hory vzbudzujúce rešpekt, silu, tichú múdrosť, mi pripomenuli príbeh hrdinu v bielom ľane, ktorý sa stal legendou pre ďalšie mnohé generácie. Vtedy zachytilo moje oko štít, ktorý bol symbolom krajiny, ktorú sme nechávali za chrbtami a bola kolískou Vojvodiny. Tento štít bol akoby skrivený, ohýnal sa vo vrchole a díval sa, dozeral na ľud bývajúci pod ním. Ľudia ho nazývali Kriváň.

„Je niečo zle, slečna?" vyrušil ma z úvah Roland.

„Ach nie, nič, len som sa zahĺbila do myšlienok."

„Samozrejme, nechcel som vás prerušiť. No za polhodinu, možno menej pristávame."

Prikývla som a dívala som sa ďalej na krajinu pod sebou. Bola som veľmi zvedavá, ako ma v Deviatej bráne príjmu. A či vôbec. Bol vyhlásený núdzový stav pre všetky Brány a táto Deviata bola niečím špeciálna. Diana aj Adela zdôraznili to, že sa tam nedostanem. No ja som verila, že so svojím statusom pisárky ma dnu vpustia.

„Slečna Ravena?"

„Áno?"

„Radary nám hlásia v okolí Deviatej brány akýsi pohyb. Takže buďte na to pripravená. Za desať minút pristávame."

Lesy začali ustupovať a v diaľke sa črtali zrúcaniny obrovských vysokých budov, rozbité betónové plochy popretkávané zeleňou. Príroda si na tomto mieste brala to, čo jej ľudstvo pred toľkými rokmi zobralo. Slobodu.

„Zastaneme na severovýchode mesta. Náš ciel je na severe, budeme sa tam musieť dostať pešo," informoval ma priebežne Roland. „Nezľaknite sa, bude nás čakať prudký dolet."

A ozaj, za pár minút som pocítila dvíhajúci sa žalúdok, v ušiach mi zaľahlo a začalo pískať. Do hrdla sa mi nahrnula žlč, tlak bol tak nepríjemný, až som musela zavrieť oči. Až po nemalej chvíli, keď som cítila, že tlak je o niečo menší a pomaly pilot balansuje, aby pristál, som si dovolila otvoriť oči.

„V poriadku, princezná?" opýtal sa ma pilot. „Prepáčte, že som sa nepredstavil. Moje meno je Samuel. Prosím dajte nám minútu, skontrolujem okolie cez radar, ktorý má Deviata brána napojený na svoj systém."