Pisárka

XVI. kapitola

Pomaličky sme kráčali do stredu. Srdce mi bilo až v krku. Ruku, ktorú mi držal vo vzduchu sa mi celá chvela. Keby ma pevne nedržal, nohy by sa podo mnou zaplietli a ja by som spadla. Všetky tie pohľady ma pálili na chrbte. Nebola som zvyknutá na takúto pozornosť.

Alexei sa otočil oproti mne a znova sa mi poklonil. Hudba začala hrať. Ja som tiež klesla do menšieho úklonu a čakala, čo bude ďalej.

Alexei si ma k sebe pritiahol, zobral ma do valčíkového postoja a do ucha mi šepol: „Ver mi, prosím. Nemôžem ťa teraz nechať samu."

Na súhlas som prikývla. Ťažko som prehltla. Sláčiky elegantne hrali starodávnu pieseň a my sme sa kĺzali po lemoch melódie. Vedela som ho. Videla som ho tancovať už toľké páry. Alexei ma pevne držal a viedol ma v úhľadných štvorcoch po celej sále. Sálalo z neho teplo. Voňal ako ihličie a jabloňový sad. Zdvihla som pohľad a zadívala sa na neho. On sa na mňa celý čas pozeral a jemne sa pousmial. Nevedela som mu to neoplatiť. Celá sála sa krútila, za každým naším pohybom viali moje šaty a na malú chvíľku som sa úplne uvoľnila a nechala som sa unášať na tanečnom parkete. Chvíľka voľnosti. Zavrela som oči. Akoby okolo nás nikto nebol, akoby každý tón sadol presne na krok, keď som sa odrazila od zeme.

Hudba vrcholila. Alexei ma otočil, šaty sa okolo mňa rozviali, chytil ma za driek a na moje prekvapenie zdvihol zo zeme. Potočil vo vzduchu. Hodila som na neho prekvapený pohľad. Alexei sa len usmial, položil ma naspäť na zem a znova sa uklonil.

Chvíľka ticha. V miestnosti sa nepomohol ani jeden hosť.

O sekundu na to, celá sála vybuchla v ovácie. Schuti som sa zasmiala a pozrela na Alexeia, pozeral sa na mňa tiež so smiechom v očiach. No iba na chvíľku. Potom uhol pohľadom, ponúkol mi rameno a kráčali sme priamo k naším miestam. Chvíľku sa na nás celá sála pozerala, no neskôr sa znova zdvihol šum a ruch. Hudobníci zahlásili prvé tanečné kolo. Pozornosť sa znova obrátila k vínu, klebetám a tancovaniu.

Nohy sa mi stále triasli. Alexei ma doviedol ku stolu. Radek na mňa pozeral so slzami v očiach. „Ach, moja drahá! Ste taká nádherná, princezná."

Nebola som zvyknutá na lichôtky a tak som len sklopila zrak a slušne poďakovala. Alexei mi viac nevenoval pozornosť, venoval sa len Radekovi a Leovi, ktorí sedeli po jeho pravici. Ja som sedela hneď vedľa neho naľavo úzkostlivo som čakala koniec. No začala sa ešte len podávať večera.

Položili pred nás misy pečeného mäsa. Husacinu, mladé pečené prasiatko, kuracie krídelká, ryby. Prílohy a koláče.

Všetci v miestnosti však čakali, nikto sa nepustil do jedenia. A pozerali priamo na mňa. Čo to má znamenať? Rozália sa na mňa výsmešne pozerala, Johana sa mi snažila niečo ukázať. S otázkou v očiach som sa otočila na Alexeia. Ten očami blúdil po jedle a znova sa vracal ku mne. Až po chvíli sa ku mne Gabriel sklonil a zašepkal: „Dáma sediaca za vrchom stola má to právo si naložiť na tanier prvá." Aha. Do líc sa mi nahrnula červeň. Odkašľala som si. Rýchlo som si nabrala kúsok čerstvej zeleniny a pečeného diviačieho mäsa. V tej chvíli sa do jedenia pustili aj všetci ostatný.

Ja som však jesť nevedela. Celý večer bola absolútna pohroma. Ako som si nabrala, tak to aj odniesli. Všetci okolo mňa sa zabávali, môj partner mal iné povinnosti a ja som celý čas nebola schopná vstať a ísť prehodiť pár slov s niektorými hosťami.

Začalo sa už tretie tanečné kolo, keď sa Kirian pri mne pristavil, uklonil sa mi a pozval ma do tanca. Zobral ma na parket. Vďakabohu, v miestnosti už bolo len tlmené svetlo.

Uklonili sme sa a tanec sa začal.

„Keď vám Alexei dá znamenie, okamžite opustite sálu a čakajte ho pri kuchyni," povedal mi Kirian pri uchu. Nenápadne.