Pisárka

XIII. kapitola

Sedela som pod korunami rozkvitnutých jabloní. V sade bolo krásne. Čakala som Alexeia, tak ako ma požiadal. Predtým som stihla poliať všetky svoje kvietky a stromy v tajnej záhrade, ktorá bola rajom. Očistila som aj kamennú lavičku, okolo ktorej sa tiahol brečtan. Bolo tam skoro tak krásne, ako tu v sade.

„Prepáč, že meškám, Ravena!" ozval sa mi Alexei za chrbtom. Vytrhol ma z mojich myšlienok. Otočila som sa na neho. Bol celý v čiernom a v tomto sade bielych kvetov priam kričal. Johana mala pravdu, nedalo sa na neho nedívať.

Odkašľala som si. „To je v poriadku. Aj ja som dorazila len pred chvíľou."

Alexei prikývol a sadol si vedľa mňa. Lakte si položil na stehna a prehol sa dopredu. „Od nášho posledného stretnutia už prešlo dosť dní. Je mi ľúto, že som nemal čas sa s tebou stretnúť, ledva som stíhal..."

Položila som mu ruku na plece. Dotyk akosi pálil. I ním akoby prešiel elektrický prúd. „Ako som povedala, to je v poriadku."

Vystrel sa a konečne sa na mňa pozrel. „Nechcem, aby si si myslela, že som sa ti vyhýbal. A keď niečo potrebujem, stretnem sa s tebou." Zdvihol obočie a odkašľal si.

Zasmiala som sa. „Všetci sme toho mali akosi veľa. Je pred banketom, je tu veľa hostí. Pokoj. Aj ja som nevedela kam skočiť skôr v posledných dňoch."

Alexei prikývol a vydýchol si. Hrejivo sa na mňa usmial. „Tak to som rád," povedal. Znel tak vyčerpane. Nevedela som sa na neho prestať dívať a na druhú stranu som si pripadala, akoby som robila niečo zlé. Musela som okamžite prestať civieť. Odtrhla som pohľad a odkašľala si. Začala som sa hrať so svojim príveskom od mamy. „Čo si mi potreboval povedať?"

Alexei sa zamračil. „Nechcel som ťa do tohto všetkého prinútiť a je to o niečo ťažšie, keď ťa už aj osobne poznám. Ravena, zaťahovať ťa do týchto vecí ťa môže stáť krk a ja neviem, či môžem niečo takéto riskovať," vydýchol zničene. Niečo ma pichlo pri srdci, keď toto vravel. Bál sa o mňa. To sa ešte nikto.

„A máš nejakého iného pisára?" opýtala som sa racionálne.

„Nie." Musela som to byť teda ja.

„A potrebuješ pisára?"

„Áno." Samozrejme, že potrebuje.

„A existuje ešte nejaký iný? Lebo ja som ešte nijakého iného nestretla," pokrútila som hlavou.

„O čo ti ide, Rav?" spýtal sa Alexei. Bol podráždený. Sám zo seba. A z toho, čo mi práve chcel povedať. „Vieš aké to je pre mňa ťažké? Pozval som všetky tieto Brány, ich terajších veliteľov a aj ich malých parchantov, aby som našiel za teba náhradu. A ono... Nič!" vykríkol unavene.

Zhlboka som sa nadýchla. „Vieš, nikto zrejme taký nie je. Už asi nie," povedala som opatrne. „Ja som pripravená, som tu. Na to ste ma sem aj priviedli. Som s tým zmierená a..."
„Ale ja nie som, do čerta!" vykríkol Alexei. A ako zranený pes, zavrčal.

„Povedz mi už konečne, o čo ide. A ja ti poviem, či to zvládnem," ubezpečila som ho.

Alexeiov hrudník sa šialene dvíhal. Hore a dole. Prudko sa postavil z lavičky a začal sa nervózne prechádzať. „Na bankete mi povie Kirian, kde skrývajú jeden vzácny zvitok. Je ešte z čias prvých pisárov. Boli to dve rodiny. Nevieme, z ktorej pochádzaš ty. To vedia len vo Vojvodine. Tá druhá rodina vymrela, aspoň to sa nazdávame. Zanechali pamiatku o tom, prečo sa toto celé stalo. Prečo žijeme v období temna a pisárov. Má obsahovať informácie, ako sa zrodila naša spoločnosť, prečo zanikli vyspelé štáty sveta. A je to odrazový mostík, pre indíciu najvzácnejších zvitkov sveta. Tých nereprodukovateľných."
„Však to je skvelé!" usmiala som sa. „No nie?"

„Pôjde po nás Vojvodina, ako náhle vystrčíme z Hlavnej brány nos. A ak zistia kto si, keď uvidia tvoju tvár, si mŕtva. Vypísali na teba odmenu. Už sa neboja skrývania tvojej identity. Si nepriateľ Vojvodiny číslo jedna. Majú ťa doniesť živú alebo mŕtvu."

Felix by ma asi najradšej videl mŕtvu. Ale aj napriek tomu, nebolo cesty späť. Pre mňa určite nie. Nemohla som sa skrývať.

„Rukopisy vo zvitkoch môže nájsť jedine pisár?" spýtala som sa.

„Bohužiaľ, áno. Zatiaľ nevieme, prečo to tak je."

„No tak máš odpoveď. Idem do toho. Aj tak nemám pre čo iné žiť. Aspoň mám misiu. Už nemám, čo stratiť," pokrčila som plecami. Bola to pravda. I keď to bolelo.

Alexei si predo mňa kľakol a zobral mi líca do svojich dlaní. Sálalo z nich príjemné teplo. Srdce sa mi rozbúchalo, v ústach mi vyschlo. Díval sa mi priamo do očí. Voňal ako les a rosa, ktorá padne ráno na ovocné stromy, keď je jar. Končeky prstov mi brneli, keď sa na mňa tak uprene díval.

„Ale ja mám," povedal pomaly, každé slovo precízne vyslovil. Zhlboka som prehltla a sklonila hlavu. Nemohla som sa na neho ďalej pozerať. Alexei ma pustil, no naďalej predo mnou kľačal. Nevedela som, čo povedať. Niečo nevyslovené viselo vo vzduchu, no obaja sme to cítili v kostiach. Tú neovládateľnú príťažlivosť, ktorá medzi nami iskrila od úplného začiatku. Ale obyčajné ľudské pocity sme teraz museli dať bokom. A Alexei to veľmi dobre vedel, len to nebol schopný vysloviť.

„Keď som bola maličká, otec mi zvykol rozprávať, že niekedy je urobiť správnu vec a obetovať samého seba pre vyššie dobro dôležitejšie a má väčšiu cenu ako obyčajný ľudský život. Keď sme neobyčajní, nemôžeme žiť obyčajný život," usmiala som sa a cítila som ako sa mi do očí hrnú slzy. „A ja som s tým pripravená žiť. Chcem to urobiť, Alexei. Aj keď ma to môže stáť život."

Alexei mi stisol dlaň. Pochopil. Bol vojak. Bol zodpovedný za masu ľudí. Vedel, čo som tým chcela povedať.

„Stretneme sa teda napozajtra, pár hodín pred banketom, aby sme dohodli detaily toho večera. Budeš na rokovaní s Kirianom so mnou," povedal Alexei. A ďalej sme neprehovorili už ani slovo. Pomaly ma odprevadil do mojej izby.

-Alexei-

Bol som zodpovedný za mnoho ľudí. Prakticky všetkých Čitateľov. Rav mala pravdu. A ja som nachvíľu zabudol na všetky povinnosti. City mi zahmlili zdravý úsudok, i keď som sa snažil všetko racionálne vyriešiť. No nenašiel som náhradu. Po tak dlhej dobe som čosi cítil. Mal som dôvod sa vracať do pevnosti. Rada ma tlačila do toho tak urputne, že som nemohol odrazu celú misiu zrušiť. Bol som hlupák. Školák. Ak teda odídeme z Hlavnej brány, city budú musieť ísť bokom. Tak ako ma môj otec naučil, tak ako ma vychovali.

Odprevadil som ju do jej izby.

Nasledujúci deň som presedel celý pri rokovaniach Rady, Oleg sa hádal s Virgíniou. Oleg nepovažoval Ravenu adekvátnu na túto prelomovú misiu, Virgínia chcela, aby sme ju postavili do prvej línií. Nepovedal som im o Kirianovej ponuke.

Držal som sa v úzadí. Vždy som ľudí rád sledoval a na základe dobre preštudovaných reakcií neskôr reagoval ja sám. Nemal som rád prekvapenia. A najviac zo všetkého som neznášal hádky.

„Ako si to predstavuješ? Je to len hlúpe malé dievča!" kričal Oleg.

„Oleg, neskúšaj moju trpezlivosť," zavrčal som a všetky pohľady sa otočili na mňa.

Oleg ťažko prehltol. „Pane, situácia je zložitá. Nechcem predbiehať, ale budeme mať problém, ak zistia, že ju máme. A ona je malé dieťa, ako sa máme spoľahnúť..."

„Tak sa spoľahnite na mňa. Po bále odchádzame," oznámil som.

„Kto?" spýtal sa Radek a vystúpil z pozadia.

„Ja a Ravena. Odchádzame dojednať niektoré mierové zmluvy. Taktiež navštívime knižnicu v druhej bráne, možno jej to pomôže sa zotaviť."

Margaret súhlasne prikývla. „Máte moju plnú podporu. No musíte ju strážiť. Nemôže dopadnúť ako jej mama."

„Je niekto proti?" spýtal som sa celej sály. Pretiahnuté tváre Olegových sympatizantov hodilo očkom na svojho vodcu. Oleg nemihol ani okom. „Máte ju na starosti, inak nemám nič proti," povedal chladne.

„Fajn, to by sme mali. A teraz späť k plesu a organizačným záležitostiam."