Pisárka

XX. kapitola

Odviedli ma do jednej z komnát. Hrad bol studený a pripomínal viac vojenskú základňu ako niečí domov. Mal štyri poschodia. Steny boli úplne holé, izby boli zariadené tým najnevyhnutejším. Posteľ, skriňa, lavór s vodou a jeden stôl s písacími potrebami.

Ošetrila ma miestna liečiteľka a doniesli mi čistú košeľu a nohavice, podobné tým, čo som mala na sebe predtým. Alexei zmizol spolu s Kirianom a Leom na druhej strane maličkého nádvoria.

Tak ako som Alexeiovi aj sľúbila, o nič som sa nepokúšala. Pokojne som ležala vo svojej izbe vďačná za pohodlie postele. Lieky uľavili mojej bolesti a ja som si spokojne na chvíľu oddýchla. Kým so na niečo také mala čas.

Alexei

Leo aj ja sme sa na seba pozreli a nasledovali sme Kiriana do hlbín hradu. Toto miesto bolo desivo chladné. Niet divu, že je Kirian taký strohý. Ak vyrastal tu, jeho detstvo nebolo veľmi šťastné.

Po príchode do poslednej z izieb podzemného poschodia nás služobníctvo ponúklo čašami vína. Sledoval som každý ich pohyb. Keďže Kirian si naliať dal, súhlasili sme aj my. Naliali nám ich z tej istej karafy. Priložil som ústa k poháru, nenápadne ovoňal jej obsah a počkal až do chvíle, kým sa nenapil Kirian. Až vtedy som si dal prvý hlt.

„Poďte páni, tu ukrývame ten slávny zvitok," pozval nás ďalej, otvoril skriňu a odsunul jej falošné dno. Na spodku sa nachádzal hrubý zvitok papiera.

„Prečítať by si ho mala najmä Ravena," ozval som sa.

„To bez debaty," uznal Kirian a zvitok vybral von. Položil ho na stôl a rozvinul ho. Skladal sa z piatich papierov.

„Je odo mňa trúfalé, aby som vás požiadal o presunutie zvitku po večeri k mojej pisárke?" Naschvál som ju nazval svojou. Kirian zaťal sánku a bez mihnutia oka prikývol. „Pri jej zdravotnom stave je to pochopiteľné. Všetci chceme jej skoré uzdravenie."

Ty určite, ty bastard. Išiel v tom aj on. Toto celé bolo súčasťou plánu. A ja som na to skočil ako hlupáčik.

„Mohla by to študovať v noci?" navrhol som. „Ak viem, vtedy píše. Bolo by to teda najvhodnejšie, ak chceme zistiť niečo viac." Úprimne netušil som, kedy Ravena píše. A momentálne nepísala vôbec. Ale to Kirian vedieť nemusel.

„No, neviem, či..."

„Je dosť škaredo zranená. Nepostaví sa z postele ďalšie tri dni, najmä po tejto únavnej ceste. Musíme to vedieť, čo najskôr."

Kirianovi sa to stále nepáčilo: „To máš pravdu, ale nemyslím si..."

„A navyše, zvitok bude stále v hrade. Ravena je stále strážená. Myslím, že to bude v poriadku."

Kirian sa na chvíľu zamyslel a pozrel sa mi rovno do očí. Rozmýšľal. A ja som vedel veľmi dobre čítať. Zabiť ma, zatiaľ, čo bude mať Ravenu aj zvitok na jednom mieste, bolo pre neho výhodné.

Nakoniec prikývol: „Tak fajn. Má na to dve noci."

„Dohoda," povedal som a potriasli sme si rukou. Musel som v prvom rade zistiť, ako sa stadiaľto dostať. Boli sme v jame levovej, z ktorej nebolo úniku.

Ravena

Večera bola strohá a vôbec nie taká ako v Hlavnej bráne. Nikto sa nerozprával, v sále nesvietili teplé plamienky sviečok. Namiesto nich bolo svetlo ožarované akýmisi batériami a miesto šumu a vravy bolo počuť len cinkanie príborov a mľaskanie nevychovaných vojakov.

Osadenstvo po nás nevrhlo civelo, nikto sa neprihovoril. I mäso a zemiaky na mojom tanieri vyzerali neutešene a akosi sivo. „Najedz sa," naklonil sa ku mne Alexei. „Musíš niečo zjesť." Na súhlas som prikývla a vložila som si do úst maličkú porciu. Nebolo to také zlé ako to vyzeralo. Na záver večere dostal každý čašu vína a až vtedy sa spustila vrava.

„Tvár sa unaveno," povedal mi Alexei, zatiaľ čo mi nalieval kúsok vína. „Počkáme tu chvíľku. Nech si nás Kirian všimne," precedil pomedzi zuby Alexei a zohol sa po vidličku, ktorá mu „spadla" pod stôl. „O chvíľu ťa bude chcieť odprevadiť Kirianova milenka do tvojej izby." Pozrela som sa na veľmi peknú blondínu, ktorá sedela vedľa Kiriana, naprieč celou miestnosťou. „Poďakuješ, vstaneš a pôjdeš po svojich až k dverám. Keď vyjdete na chodbu, odpadneš. Až kým ti ja nepoviem, budeš hrať, že si v bezvedomí," odkašľal si a vidličku položil na stôl s ospravedlňujúcim pohľadom, ktorý venoval jednej zo slúžok. Tá sa len začervenala a vidličku bez slova zobrala. Pozrime sa, kto vie flirtovať.

„Dúfam, že mi to potom vysvetlíš." Zhlboka som sa nadýchla a oprela som si rukami hlavu. Sem tam som si zívla alebo pozerala do steny oproti mne. Neprešlo ani desať minút a Kirianova milenka sa pri mne pristavila. „Dobrý večer, slečna Ravena. Všimla som si, že ste unavená. Museli ste si toho veľa prežiť, podľa toho, čo mi povedal Kirian. Čo poviete na to, ak by som vás zobrala do komnaty?" Bola tak úlisne sladká. Ako med. Široký úsmev a nenápadné žmurknutie na Alexeia mi neušlo.

Unavene som sa na ňu usmiala a zívla som si. „Áno, ďakujem, to by som bola rada."

Opatrne som sa postavila zo stoličky a ťažkopádne som sa rozchodila. To som predstierať nemusela. Nohy ma príšerne boleli, v rebrách ma nepríjemne pichalo a v spánkoch mi tepala bolesť.

„Volám sa Naomi," oznámila mi a schytila ma pod pazuchu. „Je mi cťou, že vás môžem poznať, princezná," zachichotala sa falošne. Ach, ako som ja neznášala takéto bosorky. No namiesto môjho prvoplánového ignorovania som jej poďakovala: „Potešenie je na mojej strane."  Pomaly sme sa pohybovali smerom k východu. Pomaličky, stále akosi ťažkopádnejšie. Blížili sme sa k dverám sály. „Naomi, akosi mi nie je dobre, všetko sa mi motá."
„To je z tej únavy! Musíte mať toho dosť."

„Zrejme, všetko je tak roztrasené, ozaj sa necítim dobre..." pokračovala som. Už sme boli skoro na mieste.

„Môže to byť aj tým jedlom. Naša kuchárka sa práve učí a..." štebotala. Kolená sa mi podlomili a ja som sa elegantne zosunula na zem.