Pisárka

XXXII. kapitola

Alexei

„Do všetkých pevností rozošleme poslov so správou o vojne. Sme vo vojnovom stave. Taktiež ich upozorníme na zradcov. Ak už budú prezradení, hádam vylezú z našich radov," podal som Fabiovi šesť rozkazov na odoslanie. „Ďalej, pripravíme všetky pozemné sily a ozbrojíme ich. Taktiež pripravíme helikoptéru, dúfam, že sa o ňu staráte."

„Samozrejme, pane, technik sa na ňu pozrie," prikývol a hneď vyslal správu po jednom z mužov. Kirian si myslel, že len oni sú vojensky vybavení. Mýlil sa. Ja nie som môj otec. Ja nikomu neverím. Plne boli vyzbrojené Štvrtá aj Piata brána, a to už minulý rok.

„Potom, potrebujem plukovníka tejto brány, Gavrila, nech spolu prejdeme plán obrany aj útoku. Nech tu je do pol hodiny. A taktiež mi zavolajte Dianu. Teraz," komandoval som ho. Na toto ma vyučili. Nič som nechcel nechať na náhodu.

O malú chvíľku prišla do pracovne nášho starého otca aj Diana. Porozhliadla sa po oprášených policiach a zadívala sa na mňa ako sedím za stolom, ktoré už dlho nikto neobsadil. „Pristane ti to. Otec by bol hrdý," usmiala sa na mňa. To by teda bol. A taktiež by sa bál o svoje deti, ktoré stoja pred možnosťou darovať svetu konečne pravdu.

„Prosím, sadni si," ukázal som na kreslo, ktoré stálo oproti mne. „A prosím, povedz svojim ľuďom, že potrebujeme byť osamote."

Diana na moju prosbu vykázala všetkých strážcov a Fabia z miestnosti. Ostali sme sami. Chcel som jej predložiť svoj plán. Rozložil som si svoje poznámky, ktoré som ešte v noci načarbal. „Ako strážkyňu ťa musím týmito vecami zaťažiť, Diana. Je mi to ozaj ľúto, ale na nikoho iného sa spoľahnúť neviem. A navyše, nikto nepozná Štvrtú bránu tak ako ty."

Diana pokrútila hlavou. „To je v poriadku. Na toto nás vychovali, no nie?" Mala pravdu, presne na tento bod v budúcnosti nás vychovali.

„Takže," odkašľal som si. „Musíme evakuovať všetkých obyvateľov, ktorí žijú za hradbami. Hradby úplne zavrieť a opevniť. Viem, že tunajšie obyvateľstvo žije trošku iný život, ale..."

„Oni to zvládnu, máme zásoby, máme priestory," ubezpečila ma Diana.

„Výborne. Taktiež musíme spratať Rav. Niekde, kde ju nikto nenájde. Viem, že zámok je najbezpečnejší, ale po ňom pôjdu po prvom," zamyslel som sa. „Vhodnejšie by bolo niečo odľahlé, skryté, nenápadné."

„Viem o takom mieste. Je to chalúpka najhlbšie v našom území. Obýva ho stará pani, naša bylinkárka. Určite ju prijme," povedala bez obáv Diana.

„To by bolo najlepšie. Diana, nemôžeme ju stratiť."

„Ani ty ju nemôžeš stratiť," usmiala sa na mňa potmehúdsky Diana. „Vidím ako sa na ňu dívaš. Ako sa k nej správaš. A ako sa na teba díva ona," dodala jemne. Vedel som, že si to všimla. A mňa poznala ako svoje topánky. Cítil som ako sa mi do líc hrnie červeň. Odkašľal som si a chytil sa za zátylok. „Tak by som to nenazval, ale áno, je to... momentálne komplikované."

„Cítim ako vzduch zhustne, keď ste okolo seba. A ako sa ona na teba díva, Alexei," pokrútila hlavou Diana. Ozaj? Hrdlo sa mi zovrelo a ťažko som preglgol. „A ty na ňu," neodpustila si.

Nepovedal som nič, čím by som to vyvrátil.

„Musíme ju ochrániť. Mám plán ako ju potom dostať do bezpečia. Pôjdem s ňou sám. Uvidíme, čo sa dá urobiť. Chcem ju zašiť niekam, kde sa Vojvodina nedostane."

„Nezabrániš tomu, čo sa môže stať. Má na chrbte obrovský terč, Alexei," upozornila ma jemne Diana. No nechcel som to ani počuť.

„Ochránim ju," zavrčal som.

„Verím ti, ale nemôžete ani vy hrať hru na mačku a myš navždy. A nemôžeš ju niekde držať. Do konca života. Znenávidí ťa," upozornila ma Diana. „Celý život žila v klietke."

Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Nechcel som Diane povedať nič zlé. „Diana, keď to na nás vidíš ty, predstav si, ako strašne by to potešilo Reznikova, ak by to zistil. Zabil by ju. Nepozerajúc sa na rozkazy Vojvodiny. Konečne by našiel moje slabé miesto, Achillovu pätu akoby povedali pred pisármi. Jej smrť by bola jeho pomstou. To nedopustím."

Diana v prehre zdvihla ruky. „Ty vieš najlepšie, čo robíš, Alexei. Ale neváhaj navždy. Život je na to príliš krátky. Nepremrhaj ho. No, a dosť bolo tejto nebezpečnej témy," vzdala sa. „Teraz mi ukáž tie plány evakuácie."

Predložil som pred ňu papiere. Mala pravdu. Život bol krátky na to, aby som váhal. Ale ten Ravenin by mohol byť ešte kratší, ak to dobre nepremyslím. My ju máme. Oni ju chcú. A ja ju nechcem dať ani jednej strane.

Ešte v ten deň sa ukázal v hale Leo. Plný zdravia a elánu, prezlečený do farebných hábov Štvrtej brány. Diana cupitala v jeho závese. Kým prišli ku mne, šťastne štebotali, Diana sa dokonca chichúňala. Prekvapene som zdvihol obočie. No pripomienky som si radšej nechal pre seba. Bratsky sme sa s Leom zvítali a nakoniec som ich nechal, nech si užijú poobede spolu. Zrejme posledné slnečné a bezstarostné za dlhú dobu.

„Kde je Rav?" opýtal som sa Diany, keď vychádzala z dverí zavesená do Lea.

„V salóniku. Zase niečo číta," pokrútila hlavou Diana.

Vedel som presne, čo urobím. Náš posledný pokojný deň. V kuchyni som nakázal prichystať jej obľúbený dezert a trošku teplej kávy. Toto by som nikdy predtým neurobil. Ale v niečom má Diana pravdu. Život je príliš krátky na to, aby som stále len váhal.

Zaklopal som na dvere salónika. Ravena sa skláňala nad morom papierov a vôbec si ma nevšímala. Zaklopal som o niečo hlasnejšie. Prudko sa otočila a keď ma uvidela v dverách, s úľavou si vydýchla. „Zľakla som sa," usmiala sa zahanbene. „Vôbec nevnímam okolie. Keby si vedel, aké to je pohlcujúce," ospravedlňujúc rovnala rozhádzané zvitky.

Oprel som sa o zárubňu dverí. „Mohol by som ťa pozvať na malý piknik? Leo a Diana už majú svoj program a tak som rozmýšľal, že by sme ani my nemali premrhať slnečný deň."

Rav sa vážne zamyslela. Potom ukázala okolo seba na haldu papierov. „Mám toho dosť a..."

„Mám tiramisu," usmial som sa šibalsky. Vedel som, že to ju zlomí. Milovala tiramisu skoro viac než ja. Poťažkal som košík. „A kávu."

Na Raveninej tvári som vyčaroval úsmev od ucha k uchu. Bola taká krásna, keď sa usmievala. Hruď sa mi stiahla. Musel som nasilu prehltnúť. Pritlačil som chvejúci sa ruku tesnejšie k sebe.

„Tak to by som asi nemala odmietnuť," odpovedala bez ďalšieho váhania a postavila sa. „Len si zájdem po klobúk, Diana mi..." Diana ho nechala v hale. So žltou stuhou, presne takej istej farby ako bola tá šiat, ktoré mala dnes Ravena na sebe. Vytiahol som z košíka aj klobúk.

Obdarovala ma ďalším zo svojich úsmevov. „Ty si teda myslel na všetko," pochválila ma. Ach, bože. Toto bude ťažké poobede.

Ponúkol som jej rameno a spolu sme vyšli zo salónika. Nemohol som si nevšimnúť jej jemnú vôňu, ktorá sa okolo nej vznášala. Jazmín. A mojej mamky obľúbená materina dúška. Musel som sa sústrediť na niečo iné. Bol som ako taký školák! Odkašľal som si nervózne. „Tak, ako ti to teda ide? Našla si tu niečo zaujímavé?" začal som konverzáciu. Vedel som, že o písaní a čítaní zbožňuje rozprávať. A bingo! Nadšene sa ujala slova a štebotala o veľkom dramaturgovi, ktorý napísal ľúbostnú tragédiu o dvoch milencoch práve z toho mesta, ktoré sa pred pisármi nazývalo Verona.