Pisárka

XLIII. kapitola

„Tvoja mama, Luciana, bola veľmi vzdelaná mladá dáma. Vzdelávala sa v Hlavnej bráne, navštívila mnohé brány, vedela ako tento svet funguje. No bola aj veľká romantička a túžila po veľkej láske," povedala so slzami v očiach Estela.

„Ja a Tomas," pridala sa k nej stará mama, „sme jej chceli zaistiť dobrú budúcnosť, no a ríša zaznamenala prvý ozajstný problém. Kráľ Olexij, ktorý bol pisárom, mal troch synov. Avšak ani jeden tento dar nezdedil. Teda na prvý pohľad. Dôraz sa bral najmä na najstaršieho syna Olexija, ktorý bol v neustálom svetle otcovej pozornosti. Dvaja mladší bratia dar očividne nepreukazovali. A preto, ako druhej pisárskej rodine nám navrhli, aby sme svoje jediné dieťa vydali za kráľa, ktorý by splodil pisára, vďaka našej Luciane."

„Takže ste jej dohodli manželstvo?" vyšlo zo mňa znechutene.

Stará mama bolestne pokrútila hlavou. „Nebolo to také jednoduché. V tej dobe už existovali brány, no boli prísne tajné a my sme nemohli uvrhnúť ani zrnko podozrenia na našu rodinu, na brány, na to, že potrebujeme pisára. A doba bola ozaj zlá. Obdobie sucha prinieslo hladomor, rozpútali sa akési hádky vo vedení a my sme nevedeli, čo bude ďalej."

„Ale kde je háčik?" stále som to nechápala.

Tentoraz si odkašľala Estela. „Doteraz sme sa to len domnievali, avšak Oleg našiel dôkaz toho, že Olexij nie je tvoj otec."

„Čože?!" Svet sa mi pred očami zakrútil a zdalo sa akoby som mala málo kyslíku.

„V denníku, ktorý si tvoja mama písala a schovala do jednej z políc Veľkej knižnice sú tajné milenecké odkazy, ktoré si tvoji rodičia nechávali."

Do očí sa mi drali slzy. Takže predsa moja mama zažila lásku, ktorú si tak želala. „Do Hlavnej brány zavítal na výcvik najmladší z bratov, Martin. Dozvedel sa o našom pisárskom ráde a chcel sa do neho pridať. Prišiel pod rúškom toho, že sa chce vzdelávať, keďže sme často poskytovali kráľovi aj naše zvitky. To vďakabohu ostalo len medzi nami a predošlými vojvodcami. O knižnici dnešný vojvodca nevie. Ani o bránach, všetky záznamy sme zničili."

„Martin a moja mama....?

„Ach, áno. Nevedela som o tom ani ja a Tomas," trpko sa usmiala stará mama. „Tí dvaja si padli do oka. Stretávali sa v lesoch za opevnením, trávili spolu veľa času študovaním, Martin jej rozprával o Vojvodine a aké to tam je. Predpokladali sme, že je dobre, ak ju na to niekto pripraví. Avšak, mýlili sme sa. A medzi dvoma mladými ľuďmi vzniklo čosi viac ako len priateľstvo."

„Bola to láska ako hrom, tí dvaja chceli spolu utiecť," zasmiala sa Estela. „Pretože z tej lásky vzišlo aj čosi viac ako spojenectvo. Vzišla si z nej ty," láskavo sa na mňa zahľadela. Moja drahá mamička predsa len mala lásku akú si zaslúžila. S mužom, ktorého milovala. So svojou spriaznenou dušou. Akosi ma utešovalo, že som sa narodila z lásky a nie z povinnosti. Horúce slzy mi cupkali studenými lícami. Pri pohľade na mňa sa rozplakala aj stará mama i Estela. Stará mama mi chytila dlane do tých svojich a vzlykla: „Keby som bola vedela, že pod srdcom nosí teba, nikdy by som ju nenútila si zobrať Olexija. Pomohla by som im utiecť."

Vzlykla som si. „Čo s nimi bolo?"

„Martin sa stratil pár dní po svadbe tvojej mamy a Olexija. Bola taká neoblomná," krútila hlavou Estela. „Nechcela porušiť svoj sľub a tak sa vzdala svojej lásky. Vraví sa, že Martin zomrel na zlomené srdce hneď po tom, čo sa dozvedel o smrti tvojej mamy. Skonal vo svojom dome v divočine."

Obaja moji rodičia zomreli tak tragicky. Nedokázala som to len tak ľahko stráviť. Slzy ma stále štípali v očiach, bolesť, že som ich nikdy nemala šancu poznať bola ešte horšia.