Pisárka

XII. kapitola

 Celý nasledujúci týždeň prichádzali do pevnosti cudzinci, ktorí tu boli ubytovávaní. Taktiež sa vrátili všetci obyvatelia pevnosti, vrátane všetkých členov Rady a ja som zistila zaujímavé informácie.

Táto pevnosť bola centrála Čitateľov a to najmä vďaka jej histórií, knižnici a nedobytnosti. Existovali mnohé ďalšie, menšie, ktoré mali síce vlastnú správu, no mali materskú pevnosť, tu Alexeiovu.

Predstavitelia týchto pevností tu nasledujúci týždeň rokovali a čakali na ples. Všeličo sa šuškalo. Každý deň zasadala Rada. Každý deň vznikli nové pletky.

Ja som ostávala ako tichý pozorovateľ. Doobeda som sa starala o svoju tajnú záhradu. Tá kvitla do krásy. Ožila do posledného púčika. Nabrala tie najkrajšie farby. Niektoré kúty dokonca zakvitli.

Poobede som sa zúčastňovala povinných lekcií. Čítala som rôzne rukopisy, niektoré známe, iné nie. Venovali sa mi rôzni členovia Rady. I napriek mojej takmer poprave, som si našla v členoch aj priateľov, ktorí ma ticho obdivovali a podporovali.

Lekcie bývali v knižnici, vždy trvali štyri hodinky. Mnoho z príbehov minulosti som poznala, niektoré len hmlisto, iné som videla v snoch, ďalšie som napísala. Keď som prečítala celú sekciu o vzniku jazykov a písem, zistila som, že im chýba presne tá časť o dvoch solúnskych bratoch. Tú som už raz odovzdávala. Felixovi.

„Viem o jednom zvitku, ktorý tu chýba," usmiala som sa doširoka na Margaret. Bola to lingvistka, členka Rady, jedna z tých, ktorí stáli na mojej strane. Margaret sa rozžiarili jej nebeské oči a celá náruživá mi ihneď zohnala papier a pero. „Vedela by si ho zreprodukovať? Ak nie, je to v poriadku, ale bol by to neoceniteľný prínos. Táto knižnica nebola obnovená už takmer dvadsať rokov!" nadšene okolo mňa skákala.

Zasmiala som sa. „Ale samozrejme. To je najmenej."

„Och, bože!" vzopäla ruky k nebesiam. „Pribudne nový zvitok a práve do mojej sekcie!"

Pokrútila som hlavou, stále so smiechom. Dala som sa do písania. Bolo to akoby sa príbeh písal sám. Od slova do slova som bola schopná zreprodukovať celý príbeh. Trvalo mi hodinku, kým som bola hotová. Papiere som založila do špeciálneho obalu a položila pred Margaret. „Nech sa páči. Máte tam všetko, čo ja o tomto príbehu viem."

Margaret sa celá rozžiarila a zobrala zvitok do rúk ako najvzácnejší poklad. „Môžem si to prečítať, drahá?"

„Ale samozrejme! Na to som to písala," pokrčila som plecami.

V hrudi sa mi rozlial neskutočne skvelý pocit. Ako dávno nie po dopísaní. Odovzdať príbeh malo zmysel. Bude počutý. Bude vážený. Bude videný viacerými pármi očí. Všetkými, ktoré si to zažiadajú. A to dodávalo tomu príbehu istú dávku čara a akéhosi priestoru.

„Keď o tomto bude počuť Radek!" vykríkla Margaret. „A to nehovorím o Gabrielovi! Ten zošalie! Ten sa prepadne od šťastia!" Držala zvitok ako poklad. Obzrela si ho a potom ho opatrne zaradila podľa abecedného poradia do police.

Potom si ku mne sadla a na chvíľu zvážnela. „Slečna?"

„Áno?"

„Písali ste už viac príbehov, však?" opýtala sa.

„No samozrejme." Kvôli tomu ma väznili, či úplne zabudla?

„Chcela by som vás v mene Rady, no najmä Radeka a Gabriela poprosiť o jednu vec," sklonila hlavu a zhlboka sa nadýchla. „Keď budete študovať s akýmkoľvek tútorom a zistíte, že nejaký príbeh chýba, prosím vás. Pre nás je nesmierne dôležité, že sa mozaika skladá. A posledných dvadsať rokov to možné nebolo. Prosím vás," v hlase mala niečo úpenlivé. Zúfalé. Prosila ma o podelenie sa o zvitky. Čo bolo pre mňa najmenej, najmä po tom, ako som bola donútená to poskytovať bohvie komu na bohvie aké účely.