Pisárka

XXI. kapitola

Aj do čerta, že to nebolelo ako fras! Musela som spadnúť presne na poranenú stranu. Takmer som sykla. Takmer som zakričala od bolesti. Ale držala som sa. „Ach, pane bože!" kľakla si Naomi ku mne. „Pomoc! Pomoc!" začala kričať.

Samozrejme, Alexei bol pri mne prvý. Počula som jeho hlas. „Naomi, to je v poriadku," utešoval ju.

„Je to moja chyba, Alexei! Ja za to môžem, chudinka sa mi sťažovala a ja som... Ach, bože!" začala skuvíňať. Ako strašne som neznášala takéto herečky. Hrala to, aby získala jeho pozornosť. Ja som jej bola akurát tak u jedno.

„Nevadí, Naomi. Necítila sa už dávno dobre. Môžem vám pomôcť ju vyniesť do komnaty?" spýtal sa milo. Aj z neho mi bolo na zvracanie.

„Ach, to by som vám bola nesmierne vďačná, Alexei. Chuderka si toto nezaslúži. Aký muž môže niečo takéto urobiť žene. Pozrite sa, akú ma doriadenú tvár. Úbožiatko, nedá sa na ňu pozerať!"

Pre všetkých pisárov! Ak bude pokračovať, niekto iný tu bude mať doriadenú tvár tiež. Alexei ma zobral na ruky. Stálo ma to veľa síl, aby som od bolesti nesykla. I keď sa naozaj snažil byť jemný.

Celou cestou tá sliepka trepala jednu hlúposť za druhou. Nesmierne ma rozčuľovala najmú svojimi slizkými poznámkami. „Ach, ja som o vás tak veľa počula, Alexei!" Potom pokračovala: „Každá žena by si priala takého udatného a ešte k tomu pekného partnera!" Najviac ma dorazila s posledným zo svojich prehlásení: „Ach, Alexei! Kiežby som mohla odísť s vami do Hlavnej brány! Znie to tam úžasne! Aspoň by vám tam mal, kto robiť spoločnosť!" A potom sa znova zachichúňala. Tá úzkoprsá pobehlica!

Nežiarlila som, to v žiadnom prípade. Ale niečo vnútri ma zvláštne zabolelo, keď jej Alexei pekne odpovedal a ešte aj polichotil.

„Ozaj by sa vám tam páčilo," povedal Alexei pokojne. „Možno raz prídete na návštevu aj vy, spolu s Kirianom. Máme krásny jablkový sad," dodal.

Jablkový sad. V ústach mi zhorklo. Pichlo ma pri srdci. Náš jablkový sad. Teda, bol.

Klamár jeden. Láka naň všetky. Bola som len jednou z mnohých. Začali ma štípať oči. Chcela som kričať. Chcela som tomu hlupákovi povedať svoje. Chcela som mu jednu vylepiť. Chcela som mu vytmaviť, ako škaredo ma podviedol. Ako som mohla byť taká naivná?

„Jablkový sad?" Dám za to krk, že jej oči zažiarili ako také diamanty.

„Áno, je skvelý na jarné prechádzky. Skvele sa tam vedú rozhovory," odpovedal. Prečo som mala pocit, akoby sa mi rúcal svet? Prečo som mala pocit, akoby ma zradil tým najhorším spôsobom?

Vodí tam všetky. To som si mohla myslieť. Bola som jednou z mnohých. Už som chápala Anikó a jej zatrpknutosť. Viac, než kedykoľvek predtým.

Osteň žiarlivosti a zrady ma gniavil i potom, čo ma jemne položil na posteľ a rozlúčil sa s Naomi. Popriali si dobrú noc. Alexei ju presvedčil, že ma ešte musí ošetriť.

Keď sa za Naomi zavreli dvere, nedokázala som otvoriť oči a pozrieť sa mu do tej jeho zradcovskej tváre. Nechcela som povedať niečo, čo by som mohla oľutovať. Bola to moja chyba, že som sa tak naviazala. On mi dal jasne najavo, ako to so mnou myslí.

Posteľ sa pod jeho váhou prehla, keď si vedľa mňa sadol. „Už môžeš otvoriť oči," oznámil mi. „Vzduch je čistý."

Nechcela som. Videl by, že plačem.

„Radšej nie. Naozaj mi nie je veľmi dobre," dostala som zo seba. A bola to pravda. Cítila som sa pod psa.

„Dobre. Dúfam, že nemáš horúčku," chytil mi čelo, aby to skontroloval. Pri jeho dotyku som sa mykla. On to akosi nezaregistroval, odtiahol ruku a nahol sa ku mne bližšie. Mohla som cítiť na svojom líci jeho pravidelný dych. „Na stole máš zväzok, ktorý je pokračovaním toho, čo sme dostali v Hlavnej bráne od Kiriana. Máš na preštudovanie dva dni. Avšak," ťažko si vzdychol. „Mám podozrenie, že Kirian sa spriahol s Vojvodinou. Spolupracuje aj so špehom, ktorého máme u nás doma."

Čože? To nemôže byť možné... „Tak prečo sme teraz tu?" opýtala som sa ho. Celé mi to nedávalo zmysel. „Prečo by nám potom vydal zväzok?"

„Jednoducho, vytiahne tým teba i mňa z našej pevnosti. Keď dorazia vojvodinské posily, popravia ma a za teba vymení Kirian svoje spoločenské postavenie. Neviem, čo mu sľúbili, ale..."

„Prečo sme teraz tu? Keď si to už vedel?" Mohol umrieť! Videl tú pevnosť? Hlupáčik! Stadiaľto nebolo cesty von. „Ako ujdeme?" Otvorila som oči, slzy som si rýchlo z tváre utrela a jemne sa nadvihla na vankúši. Alexei si unavene pretrel oči. „Zistil som to, až keď sme boli v tábore. Určite počuli zvuky súboja. A predsa neprišli. Navyše, Leo mi povedal, že tvoj kôň bol odcudzený. Myslíš, že by ho tvoj útočník len tak ukradol?"

„On žije?!" prekvapene som vydýchla.

„Áno. A utiekol. Dali mu koňa. Pripravili, lepšie povedané. Ak by sa niečo zvrtlo," vysvetľoval Alexei. „Ďalšia vec, nikto nevedel, kde sa objavíme. Ja som Kirianovi povedal jedine, že vyjdeme únikovými dverami v záhrade. Ale on nevedel, kde sa tá záhrada nachádza. Nevie, že nejaká je priamo vedľa kuchyne. Tú informáciu musí mať od niekoho zvnútra."

„Takže on zistil, kde tá úniková cesta je od špióna zvnútra a túto informáciu predal vojvodinským vojakom."

„Presne tak."

„Tak prečo sme teraz tu?" Nechápala som. Mohli sme im utiecť.

„Musíme sa tváriť, že o ničom nevieme. Inak by nás na mieste zabili. Navyše, aspoň získame jeden z najcennejších zvitkov. Nikto ho už dvestopäťdesiat rokov nevidel," pokrčil Alexei plecami. „Teraz ostáva jediné. Nájsť spôsob ako utiecť."

Pri všetkých pisároch! To nemyslí vážne.

„A čo ak nie je cesty späť?"

„Tak potom urobím všetko preto, aby si ty prežila. Zajtra pošlem Lea do Hlavnej brány so zašifrovanou správou. Dostane ju jedine Radek a Oleg. Nik iný."

„A pustia ho?"

„Určite, nechcú v nás vyvolať paniku. Čím menej svedkov, pre nich tým lepšie," zhodnotil. Bol taký pokojný. Najprv mi zlomil srdce a teraz mi akože chce povedať, že do dvoch dní budem zajatec a on v rokline pod hradom?

„Takto to nepôjde," pokrútila som hlavou. Hlas sa mi zadrhával. Nedokázala som viac zadržiavať slzy. „Nič také sa nestane. Ty neumrieš. Nenecháš ma znova stať sa väzňom, dostaneme sa von. Musíme!"

Alexei sa zhlboka nadýchol. Chytil moje studené dlane do tých svojich horúcich a palcom pohladil chrbát mojej dlane. „Urobím všetko, čo bude v mojich silách, princezná."

Aj napriek tomu, že som sa na neho stále hnevala a slzy mi padali po lícach najmä kvôli tej zvieravej bolesti odmietnutia, som mu stisk opätovala. Boli sme na to sami. A ani jeden z nás nevedel, či sa dožijeme rána.