Pisárka

X. kapitola

„Toto je nehoráznosť!" znelo celým podzemím. Uvedomovala som si lomoz. Vnímala som otvárajúce sa dvere. Svetlo. No len matne. O dosť matnejšie ako pred pár dňami. Jediné, čo ma lákalo bolo, čo len na chvíľku znova zadriemať.

„Tak toto si ten bradatý debil, Oleg, odskáče!"

„Nemohli sme už čakať, pane. Je to podvodníčka. Nie je pisárka. Môže byť od Felixa, bohvie..."
„Kresa tvrdila niečo iné. A ja nedopustím, aby sa niečo takto nehumánne ešte raz stalo pod mojím velením. Toto bude prešetrované!"

Alexei. Srdce mi poskočila šťastím a úľavou. Je späť.

„Rada zakázala..."

„Mne je úplne jedno, čo Rada zakázala, vojak. Ja som generál. Ja som požiadal Ravenu o spoluprácu. Ja a Radek. Budete sa za toto zodpovedať vojenskej justícií. A teraz von!" zakričal a otvoril si dvere do mojej cely. Nevidela som jasne. Všetko bolo také hmlisté, roztrasené a nejasné. Vedela som, že sa ku mne Alexei nahýna, kontroluje mi teplotu, balí ma do svojho plášťa. No moje svaly boli paralyzované. Môj mozog bol paralyzovaný. Nedokázala som sa pohnúť, rozprávať, nijak komunikovať.

„Poď, maličká. Už je dobre. Niečo som sľúbil," zašepkal mi do ucha a zobral ma do náručia. Vo chvíli, keď moje telo opustilo zem, telo sa poddalo sladkému bezvedomiu.

„Zobuď sa, Ravena," znelo mojimi chaotickými snami všetkých príbehov, ktoré som napísala. Videla som Velislava, obraz sa miešal s Kleopatrou a jej samovraždou, videla som spisovateľku Mary Shellyovú,...

„Ravena, musíš sa zobudiť," budil ma hlas panovačnejšie.

Martin píše svojich deväťdesiat päť téz vo Wittenburgu, Ján Hus je upálený, Jana z Arku práve oslobodila Orleáns,...

„Ravena!"

Moje meno ma ostro bodlo. Akoby ma niekto kopol do brucha. Prudko som otvorila oči. Dýchalo sa mi ťažko. Bola som celá spotená. V izbe bolo jemné prítmie. Zmätene som sa obzrela okolo seba. Chytala ma panika.

„Pst, upokojíme sa," hladkala mi ruku prísediaca. Kresa. Usmiala sa na mňa. „Nezľakni sa dobre? Dám ti na čelo studený obklad. Musíme zraziť tú horúčku."

Prikývla som.

„Prosíš si pohár vody? V ústach musíš mať sucho." Mala pravdu. Nevedela som ani preglgnúť. Prikývla som.

Pomaličky mi priložila pohár k perám a pomohla mi sa napiť. Ruky mi neslúžili. Bola som dezorientovaná. Som späť vo svojej izbe? Čo sa stalo?

„Musíš mať veľa otázok," čítala mi myseľ Kresa. „Viem, že si bola chvíľku mimo, a neboj, všetko to doženieš raz dva. Pomôžem ti."

Prikývla som znova a na znak vďaky som jej stisla dlaň.

Kresa sa postavila a odniesla nedopitú vodu niekam preč. Znova si ku mne sadla, vymenila mi obklad a dala mi rozžúvať akúsi bylinku. Bola som schopná len klipkať. Strop mi bol povedomý. „V hrade je trošku dusná atmosféra. Zajtra ti príde všetko vysvetliť Alexei."

Alexei. On po mňa prišiel.

„Všetko sa vyrieši. Som tvoj svedok. Všetko je v poriadku. Som rada, že si konečne pri vedomí. A teraz si môžeš už pokojne pospať. Je večer."

Večer.

Nemala som pojem o čase. Nevedela som aký je deň. Čo sa stalo?

„Zajtra ráno máš teda schôdzku. Prídem ťa pripraviť."

Otvorila som ústa. Chcela som niečo povedať, no vyšlo zo mňa len chrčanie. Zmätene som si chytila krk.

„Neboj sa," upokojovala ma Kresa. „Ráno to bude oveľa lepšie."

---

Zaklopal na dvere. „Áno, prosím?" Dvere sa otvorili. V nich stál civilne oblečený Alexei. Mal kožené nohavice, jazdecké čižmy, bielu košeľu a tmavomodrý kabát.

Ako aj sľúbila, Kresa ma ráno pripravila, doniesla krásnu červenú tuniku, doniesla mi raňajky a ozaj, ráno som sa cítila lepšie. Takmer celkom v poriadku. Nerozprávali sme sa. Najprv ma chcela nechať porozprávať sa s Alexeiom.

„Môžeme ísť?" opýtal sa Alexei a podával mi ruku.

Prikývla som. „A kam ideme?"

„Do sadov, trošku sa porozprávať, kde steny nepočujú."

Zavesila som sa teda na jeho ponúkané rameno a nechala sa vyviesť na čerstvý vzduch. Okrem kuchárok, niektorých strážcov a pár obyvateľov hradu, bolo opevnenie ľudoprázdne. Žiaden všadeprítomný lomoz a šepkanie.

„Kde sú všetci?" opýtala som sa ho, keď sme vychádzali zadnou bránou.

„Rada odišla na zhromaždenie do iných našich dŕžav a dnes je voľný deň. Dal som mnohým voľno. Chcel som sa s tebou porozprávať naozaj osamote."

„A kam ideme?"

„Do sadu," odpovedal okamžite. Vedel, aká som ostražitá. Otvoril mi bránku a dostali sme sa za vysoké obranné hradby.

„Tu neďaleko je lavička," ukázal Alexei pred seba. Cez koruny stromov prenikalo slniečko a príjemne hrialo na tvári. Bola som celá premrznutá.

Posadili sme sa na drevenú lavičku pod jabloňou. Bola nádherná jar. A obzvlášť tu, na mieste, kde sa človek vrátil späť v čase, späť do reality.

„Koľko jarí ste tu strávil, Alexei?" spýtala som sa dívajúc sa na neho. Vyzeral tu ako doma. Cítil sa v bezpečí.

Pokrčil plecami. „Sad je otcovo dielo. Zakrýva celé ľavé krídlo pevnosti, takže nás chráni a taktiež zabezpečuje potravu na zimu. Trávil som tu celé moje detstvo."

„Sám?"

Alexei pokrčil hlavou a ťažko si vzdychol. „Nie." Pozrel sa pred seba a v očiach sa mu zračil nevýslovný smútok. „Mal som sestru. Mala také isté šibalské oči ako vy, Ravena," usmial sa a hodil po mne očkom. „Mala dlhé zlaté vlasy a bola to obrovská parádnica. Stále na mňa kričala, keď som ju naschvál hodil do blata," pousmial sa nad spomienkou.

Nechcel byť mojím nepriateľom. Netúžil po tom, aby ma mučili, aby ma zabili. Nechcel, aby som tu bola väzňom. Odpovedal mi na otázky spontánne so všetkou úprimnosťou. Chcel mi ukázať aj inú tvár Rady, do ktorej patril.

„Ako sa volá?" spýtala som sa pošepky.

„Volala sa Júlia. Zomrela na infekciu po postrelení šípom, pri jednom útoku na pevnosť, ktorá už neexistuje. Bola zrovnaná so zemou hneď po Júliinej smrti."

Z jeho slov bolo cítiť hlboký dávno zabudnutý a potláčaný smútok. Položila som mu ruku na rameno. Jediný spôsob útechy, aký som mu bola schopná v tejto chvíli poskytnúť.

„Aj ja som mala brata. Nevlastného, no neskutočne som ho zbožňovala. Bol môj hrdina. Bernard. Zomrel, keď vyvraždili celú moju rodinu."

„To mi je ľúto," zašepkal súcitne Alexei. Nič sa ďalej nepýtal, ale vedela som na čo myslí.

„Viem, čo vás napadá, Alexei. Ako a kto vyvraždil moju rodinu a ako to, že ja žijem? Mám pravdu?"

Alexei pokrútil hlavou. „Nechcem, aby ste mi to povedala, Ravena. Je to vaša osobná vec a ja nebudem ten, kto od vás bude žiadať akýkoľvek hmatateľný dôkaz. A to napríklad príbeh vašej rodiny."