Pisárka

XXIX. kapitola

            Zlá nálada zo včerajšieho večera pominula. Akosi sa to uzavrelo. Mohla som voľnejšie dýchať. Stále, keď som videla Alexeia, srdce mi poskočilo, no dokázala som sa sústrediť na iné veci ako moje pocity. Náš rozhovor mi pomohol sa trošku preorientovať na iné veci a pravdupovediac zničil posledné nádeje, ktoré som mala. Nieže by som čakala, že mi Alexei vyzná nekonečnú lásku, to nie, no... nakoniec som bola uzrozumená s tým, ako to dopadlo. Prvý deň v Štvrtej bráne bol ozaj príjemný. Konečne som cítila ozajstný pokoj a vydýchla som si. Všimla som si, že aj moje zranenia už neboleli tak, ako predtým. Dávala som tomu pár dní a verila som, že sa úplne uzdravím.

Keď som sa ráno nachystala a zišla dole do siene, čakala ma príjemná atmosféra. Alexei bol naozaj kamarátsky. Diana si ani nevšimla, že sa medzi nami niečo deje.

Začali sme raňajkami a potom sme sa presunuli do nádhernej visutej záhrady. „Uvidíš, je to niečo celkom iné," krútil hlavou Alexei. „Je to ozajstné dielo, vždy ma očarí, keď sem prídem." Kráčali sme do záhrad za palácom, ktoré boli samozrejme taktiež obohnané vysokými múrmi z oboch strán. No na samotnom konci sa rozprestierala krásna krajina. Bolo tu zábradlie a schody priamo do visutých záhrad. Svah bol strmý, rázny, nikdy by som nepredpokladala, že by tu niečo takéto mohlo vzniknúť. Kvety rôznych farieb, tvarov, vôní, pučiace kríky a ovocné stromy, vinič a i nejaké zvláštne palmové odrody.

Bolo tu tak krásne ako aj v Hlavnej bráne. „Myslím, že záhradkárčenie máte v rodine," zasmiala som sa, keď som uvidela tú nádheru.

„Ujo Michal bol veľký záhradník. Ja som už len slabý odvar, ale ďakujem," poklonila sa hrdo. „To bola tá najkrajšia poklona, akú mi kto kedy dal." V obrovskom klobúku a s rozkošnou krhličkou vyzerala veľmi pôvabne. Podobný klobúk som mala aj ja. Chránil nás pred ostrým slniečkom a prípadným úpalom.

„Ale no, Diana. Si úžasná. Presne ako môj otec!" súhlasil Alexei. Postavil sa na hlavnú terasu a obdivoval arkádové terasy pod sebou. „Využila si každý kúštik tohto miesta," užasnuto krútil Alexei hlavou.

„Kedysi tu kopec nebol, no storočné nánosy boli podmyté riekou a na jednej strane sa svah zostril. Terasy sú zavlažované riekou, ja sa starám najmä o tú vrchnú."

To už som niekedy počula. Niečo mi to pripomínalo. Niekde som to písala, či čítala. Zvraštila som obočie a snažila sa spomienku nájsť. „Semiradine visuté záhrady?" opýtala som sa nahlas. Diana sa prudko otočila a usmievala sa od ucha k uchu. „Áno! Áno, presne! Jeden z mojich najobľúbenejších divov starovekého sveta. Och, ako to ja milujem!"

„Stadiaľ máš inšpiráciu?" opýtala som sa. Sadla som si na jednu z lavičiek a pozorovala Dianu ako polieva rôzne rastlinky. Alexei stál pri klenbe vchodu a pozoroval nás s úsmevom na perách. „Keď som bola maličká, moja mamička mi o nich čítala. Bol to vôbec môj najobľúbenejší zvitok. Je to tak čarovné!"

„Čítaš?" prekvapene som zdvihla obočie.

„To si píš. Zbožňujem to, všetky tie príbehy! Keby som tak bola pisárka! Závidím ti!" usmiala sa a myslela to v dobrom. Ani nevedela aké bremeno musel pisár niesť. Alebo jednoducho ja som si tento dar nedokázala vážiť tak, ako by si ho vážil niekto iný.

„Niekedy je to na nervy," zažartovala som. „Vieš príbeh Semiradiných visutých záhrad?"

Diana pokrútila hlavou. „Boli to vždy len opisy. Nikdy sme sa nedostali k žiadnemu príbehu."

„Chceš vedieť pravdu? Ako to s nimi bolo?" usmiala som sa na ňu. Milovala som tieto príbehy rozprávať ďalej, to bola moja najobľúbenejšia časť celého tohto daru. Diana nadšene prikývla a sadla si vedľa mňa na lavičku. „Ach, prosím!"