Pisárka

XXXVII. kapitola

Ravena

„Čo sa tam píše?" kričala som na Adelu nervózne. Tá si prečítala odkaz ako prvá a viditeľná úľava na jej tvári ma mierne upokojila. Ale nie na dlho.

„Alexeiove pozostatky medzi obeťami nenašli. Diana má v zálohe akúsi biologičku, ktorá dokázala otestovať DNA z pozostatkov. Alexei medzi nimi nie je."

Srdce mi na jednu dobu vynechalo. „Takže nie je mŕtvy?"

Adela pokrútila hlavou a posadila sa za stôl. „Nie je mŕtvy. No nie je ani medzi živými," pokrútila hlavou zmätene. „Videli ho odchádzať zo stanu. Išiel preveriť riečnu hranicu, aj napriek tomu, že mu to neschválili."

Na tom som sa musela cez slzy horko pousmiať. „Alexei je strašne tvrdohlavý."

„A možno práve to mu zachránilo život," uzavrela to Adela. „Neostáva nám nič iné, len čakať."

Prikývla som. Ani mŕtvy, ani medzi živými. Kde si, Alexei?

Aj napriek výslovnému zákazu z paláca ma Adela púšťala na kopec. Nevedela som sedieť dnu. Nevedela som sa venovať tomu, čomu doteraz a tváriť sa, že mi nič nie je. Počasie sa zhoršilo takisto, ako moja nálada. Bolo zamračené, občasné búrky zastavili boje, no výkriky doľahli až ku mne. Stále sme počuli streľbu. Bomby sa už viac neobjavili.

Na štvrtý deň od bombardovania dorazili naše posily, ktoré zatlačili nebezpečne blízku hranicu na severe. Stále prebiehala pátracia akcia. Nikto nič nevedel. Spolu s Alexeiom zmizol taktiež jeho pomocník, ktorý v tú noc mal s Alexeiom byť.

Nevedela som sa zhlboka nadýchnuť. Zadúšali ma slzy stále, keď som sa pozrela na sever. Bolo odo mňa povrchné, ako veľmi som chcela, aby bol Alexei v poriadku? Vedela som, že v ten deň zomrelo veľa ľudí. Plakala som aj za nich. No v kútiku duše som by som dala hocičo a hocikoho za Alexeiov návrat.

V noci som sa budila s hysterickým výkrikom z nočných môr, v ktorých bol Alexei mŕtvy. Ráno som vstávala z nevedomého bezsenného spánku do hrôzy a strachu. Na jedlo som sa nedokázala ani pozrieť. Stačil mi teplý vývar, po ktorom sa mi taktiež dvíhal žalúdok. Adela nado mnou už len krútila hlavou, no nedokázala som zo seba dostať presne tie slová, ktoré by jej vysvetlili moje chovanie.

Alexei sa pre mňa stal niečím viac. A uvedomila som si to až práve teraz. Keď bolo neskoro. Bol vôbec niekto ku mne niekedy taký milý? Od úplného začiatku mi veril, ochraňoval ma a nikdy nespochybnil moje slová.

Nebral ma ako vec, ktorú môže niekto použiť. Ako všetci pred ním a aj okolo neho. Bral ma ako Ravenu. Ako dievča hodné úcty a dobrého zaobchádzania aj vo chvíli, keď som bola len to a nič iné. Žiadna pisárka. Žiadna banka informácií.

Bol jediným v mojom živote, kto sa o mňa staral. Spýtal sa ako sa cítim. Bol môj najlepší priateľ, moja rodina, moja spriaznená duša. A ja som nemohla uveriť, že keď som toho človeka konečne našla, život mi ho takto kruto vzal. Tak ako aj všetkých ostatných. Aj keby ku mne nikdy necítil to, čo ja k nemu, aj keby by mi mal zlomiť srdce s ďalšími ženami podobných Naomi, aj keby som pri ňom mala do konca života stáť ako najlepšia priateľka, stačilo by mi to. A ja by som nikdy nedokázala túto emóciu vyjadriť niekomu cudziemu. A preto som sa všetkým najradšej vyhýbala.

Bol podvečer, týždeň odkedy bol Alexei nezvestný, keď na dvere zaklopala Diana a pozvala ma na kopec. Aj jej tvár bola strhaná, oči napuchnuté a vyplakané, presne ako tie moje.

„Mala by si niečo zjesť, Ravena," napomenula ma Diana pri pohľade na mňa. Zrejme to nebol najkrajší pohľad. „Alexei by ťa nechcel takto vidieť."

„Čo oči nevidia, to srdce nebolí," odvrkla som. „Ani ty nevyzeráš najlepšie."

„Tak to už chodí, keď máš na hlave celú Bránu, vojnu rozpútanú na dvoch frontoch a nezvestného bratranca a ešte aj Lea," vrátila mi Diana. Namiesto toho, aby mi to ublížilo som ťažko prehltla a sklopila hlavu: „Prepáč, Diana."

Diana ma chytila za ruku, stisla ju a spolu sme sa posadili. „Viem, že je to ťažké, no ja stále verím, že sa nájde. Živý a zdravý. Obaja."

„Ani nevieš, čo by som za to dala," zašepkala som. Oči ma znovu štípali a v hrdle sa mi tvorila veľká guča. Ťažko som sa nadýchla a neubránila som sa ďalšiemu návalu sĺz. „Ani neviem, kde sa ešte berú," neodpustila som si poznámku, keďže som revala už týždeň vkuse.

„Ako sa cítiš? Adela hovorila, že ti začína prepínať," zasmiala sa Diana. Ja som len pokrčila plecami a zhlboka som sa nadýchla. Zotrela som si slzy a objala som si hrudník, akoby som sa mala na mieste rozsypať na márne kúsky. „Vieš," hlas sa mi zlomil, „posledný týždeň som toho veľa nenaspala. Ani nepojedla. Nemám chuť. Nemám chuť na nič. Akoby som aj mohla mať? On... nemôže byť preč," pokrútila som hlavou, slzy mi cupitali do výstrihu. „Ja ho nemôžem stratiť, Diana. Chápeš? Ja..." Nedopovedala som, pretože sa mi hlas znova zlomil. Nerada som plakala pred ostatnými. Skryla som si tvár a rýchlo zotrela slzy.

„Ty ho miluješ," povedala Diana. Pozrela som sa na ňu, akoby mi práve dala facku, no nemala som síl jej protirečiť. A nemala som ani dôvod, mala pravdu.

„A on miluje teba," dodala vážne.

Pokrútila som rýchlo hlavou. „To je odvážne tvrdenie. Nemusíš mi teraz klamať, Diana. Som síce precitlivená a rozrušená, ale nie som na tom až tak zle, aby som sa upínala na nereálne veci," zasmiala som sa horko.

„Kto tu klame koho?" pozrela sa na mňa vážne Diana a odfrkla si.

„Videla som ho s Naomi, dokonca mi dal jasne najavo, že so mnou nič nechce mať. Viem si dať dve a dve dokopy."

„Tak na to sa ho budeš musieť spýtať sama. No ja som vás dvoch videla. Ako sa na neho dívaš. A ako sa na teba díva on. Taktiež, ako veľmi sa zmenil. Preboha, Ravena!" pokrútila Diana hlavou. „Ten chlap sa nikdy neusmial!" skríkla. „Nikdy nechodil na pikniky alebo nedaroval šaty svojej mamy! Áno, povedal mi to!" odpovedala na moju nemú otázku. „Tak si aj ty spočítaj dve a dve ešte raz."

Aj tak to bolo jedno. Teraz záležalo na jedinom. Aby sa nám vrátil.

Diana to chcela ukončiť diplomaticky a tak povedala: „To si budete musieť povedať a uvedomiť len vy dvaja. Len nepremárni svoju šancu. Život dožičí odvážaným, nie šťastlivcom. Teraz mi radšej povedz, ako sa ti darí s bylinkami. Zmenilo sa dačo odkedy sme sa nevideli?"

Mala pravdu. Sľúbila som si, že nabudúce nezaváham. „Adela ma doposiaľ naučila len..." Moju odpoveď preťal zvuk bijúceho zvonu.

Obe sme zbledli.

Druhý úder.

Tretí úder.

Pozrel sme sa na seba.

Inštinktívne som sa pozrela na sever. Akoby ma ťahal magnet. K opevneniu sa blížili dvaja muži držiac nevládne telo v provizórnych nosítkach. Videli sme ich dobre, pretože sa nachádzali neďaleko bášt.

Zaostrila som o niečo lepšie a keď sa mi naskytol lepší pohľad, ihneď som spoznala svoju stužku na ramene nevládneho muža. Srdce sa mi zastavilo. Po chrbte mi prebehol mráz a celé telo sa napružilo. „Alexei." Bola som si istá. Viac než istá.

Diana na mňa vyvalila oči. Neváhali sme ani sekundu. Rozbehli sme sa dole k palácu.