Pisárka

XLVI. kapitola

"To je celý plán," vydýchla som si po desaťminútovom monológu. „Prišla som len na deň, dva, kým si nevyriešim situáciu tu. A dám vám vedieť o pláne."

Diana sa na mňa pozrela zhrozene. „Ravena, to akože chceš, aby to bol celé na tvojich pleciach?"

Pokrčila som plecami. „Nemáme na výber."

„Myslíš, že by s tým Alexei súhlasil?"

Pokrútila som hlavou. „Nemyslím, že by bol nadšený."

„Tak vidíš!" plesla si po stehne Diana.

„Ale opakujem, nemáme na výber. Je rozhodnuté, Diana. Teraz už nejde o vaše povolenie." Pozrela som sa jej vážne do očí a vzdychla som si. „Bohužiaľ, je to môj problém. Od vás potrebujem len Samuela a Rolanda. No a helikoptéru."

„Fabio, povedzte na to niečo!" vykríkla Diana rozhorčenie a takmer zúfalo. No ten si ťažko vzdychol, konečne vytiahol nos zo svojho zápisníka a potľapkal svoju paniu po pleci. „Sama dobre viete, pani moja, že inej cesty niet. Nechajte pisárku robiť svoju prácu, svoj podiel v tejto vojne, ktorá práve teraz pre nás nevyzerá najlepšie."

Diana sklopila hlavu a zhlboka sa nadýchla. Ťažko prehltla a potom ku mne zdvihla zrak. „Koľko teda zostaneš?"

„Dva dni."

„Dobre. Všetko, čo budeš potrebovať, ti bude poskytnuté. Ostaneš teda v pevnosti do tvojho odchodu."

„Chcem vidieť Alexeia, chcem vedieť, či mu bude lepšie."

„Vieš," zadrhol sa Diane hlas, „to je na tomto najhoršie. Nikdy som si nepredstavovala, že by som mohla Alexeia stratiť. On prinúti človeka mať pocit, že tu pre neho stále bude, že je nesmrteľný," pokrútila hlavou. V hrdle sa mi tvorila obrovská guča. Presne som vedela, o čom Diana hovorí. V očiach ma zaštípali slzy a srdce sa mi rozbúchalo rýchlejšie. Prisadla som si k Diane. „Človek má pocit, že on má všetko pod kontrolou hocičo sa deje. Že je pri ňom v bezpečí, však?" doplnila som ju. Aj mne sa začínal lámať hlas. Prestala som si cítiť končeky prstov a na ľadových lícach som cítila stekať páliace slzy bolesti. Pozreli sme as na seba s Dianou a obe sme si nahlas vzlykli. Objali sme jedna druhú. Chápali sme sa. Ani jedna z nás by za zatvorenými dverami tejto miestnosti neukázala náznak neistoty a bolesti. Ale tu boli naše pocity v bezpečí.

„Musím to pre neho urobiť," povedala som jemne.

„Ja viem, že áno."

„Prežije, vieš to? On je bojovník," uistila som ju. Alebo som uisťovala seba?

Diana sa horko zasmiala. „Ak prežije a zistí, do čoho si sa pustila, prvý pisár ochraňuj tvoju zadnicu, lebo ten ti tak dá!"

Cez padajúce slzy sa mi nedalo as nezasmiať. Mala pravdu. „Tak to budem najšťastnejší človek na svete."

„A ja dostanem tiež, pretože som ti to dovolila."

„Ach, kiežby! Myslíš, že by som ho mohla vidieť?"

Diana prikývla. Zobrala si servítku zo stolíka a utrela si slzy. Jednu ponúkla aj mne. „Samozrejme, že ho môžeš vidieť. No má vysokú horúčku. Celý deň blúznil. Volal ťa."

„Tak to, aby som sa konečne uráčila prísť."

Po ceste k Alexeiovej izbe som zotrela všetky slzy. Tak som ho túžila vidieť! Videla som, že ani Diana na tom od chvíle, čo sa dozvedela o Alexeiovom stave, nebola najlepšie. No tentoraz ma nechala ísť k Alexeiovi samu. Keď som konečne stála v chodbe, dvere na Alexeiovej izbe sa otvorili. Vychádzala z nich Adela. Všimla si ma, dvere nechala pootvorené a počkala kým k nej podídem. „Prišla si v hodine dvanástej, Eleonóra," povedala vážne.