Pisárka

I. kapitola

Predierala som sa davom neznámych ľudí. Tvár som si zahaľovala obrovskou kapucňou plášťu presne tak, ako mi povedali. Zastavovala som sa pri stánkoch, prehodila s predavačmi aspoň pár slov. Aj to mi prikázali. Vraj, aby som nevzbudila pozornosť.

Do košíka som nahádzala kúpené jablká, chlieb, syr, vajíčka a mlieko. Dav neznámych tvárí sa predieral v húfoch popri mne a ja som závidela každému jednému. Znova sa mám vrátiť do môjho väzenia, paradoxne dobrovoľne.

Vzdychla som si, prešmykla sa do úzkej kamennej uličky popri obuvníctve a hľadela len na špičky svojich topánok.

Schyľovalo sa k večeru. Uličky začali byť temné. Zvláštny pocit postavil moje chĺpky na temene. Prudko som sa otočila. Nikto za mnou nebol. Už sa neozýval ani hluk z hlavnej ulice. Ulička bola pokojná a tichá.

Otočila som sa späť, potriasla som hlavou. Halucinujem. Pred týždňom sa mi stalo to isté. Zahalila som sa do zelenej tuniky ešte viac a pridala do kroku. Zahla som popod most, dostala sa cez prvé stráže, ktoré ma dobre poznali, a obišla som hradby, aby som sa dostala k severnej bráne. Podliezla som brečtanom skrytý vchod. Medzi stromami sa skrýval kamenný kostolík. Posledný svojho druhu. Bol skrytý v hustých záhradách a sadoch vojvodcu.

Maličká stavba so zachovalými farebnými vitrážami, popretkávaná brečtanom, s drevenou strechou a ťažkými drevenými dverami mi stále brala dych. Bolo na nej niečo nadpozemské. Niečo neporaziteľné, antické.

„Kde si sa toľko túlala?" zahrmel Felixov hlas, hneď ako som za sebou zabuchla dvere. Sňala som kapucňu a nasucho preglgla.

„Na trhovisku bolo veľa ľudí, bolo ťažké to odbaviť tak expresne." Ani raz som sa nezakoktala. Zložila som košík. Napravila som si vlasy. Chvejúce sa ruky som skryla za chrbát a predstúpila pred Felixa, ktorý sedel pred kozubom a čítal. Môj rukopis z minulej noci.

Celá loď chrámu bola prerobená na útulnú obývačku s knižnicou a drobnou kuchynkou v malej miestnosti vedľa oltáru. Oltár bol jediná vec z kostola, ktorá bola zachovaná. Podľa mojich odhadov a skrípt, ktorých informácie som si rozpamätala pred troma rokmi, oltár bol vážnou prácou umelca, ktorý bol tovarišom pri majstrovi Vavrincovi. To meno sa mi ozývalo v lebke po prebudení jasne, azda i správne.

„Môžem vám ešte nejako pomôcť?" spýtala som sa nervózne.

„Nie, dievča. Vráť sa k svojej práci! Nemáme už veľa času." zahrmel, no očami neopustil zdrap popísaného papiera.

Otočila som sa na päte a vydala som sa nižšie, do hrobiek kostola, kde som mala dielňu. Nikto ma nemohol vidieť pri mojej práci. Mala som tam i posteľ, akýsi stôl, rozheganú poličku na tých pár zvitkov papiera, ktoré som cez týždeň bola schopná vyprodukovať a skriňu, v ktorej bolo všetko, čo som vlastnila. Pár šiat, ktoré mi darovali, ozdobu do vlasov od mojej mamičky, atrament, papier a dvoje páry topánok. To bolo všetko.

Dvere do mojej kutice sa rozleteli a Felix zakričal: „A pohni sa! Do rána potrebujeme nový zvitok!" Dvere silno zabuchol. Klesla som na posteľ a zaborila si tvár do dlaní. Oči som ledva držala otvorené, minulú noc som písala do brieždenia. Nejedla som už skoro tri dni a ruky sa mi pri písaní neprirodzene triasli. Bola som na pokraji zrútenia. Viac, než kedy inokedy. V poslednej dobe si Felix a jeho „partner" vyžiadali viac rukopisov, než bolo znesiteľné. Obrazy začali byť obalené hmlou, tváre nejasné, hlasy príbehov len ozvenami.

Nachvíľu zavriem oči. Na maličkú chvíľu. Potom sa pustím do roboty.

„Ravena! Čakám na tvoju prácu! Kde je?"

Prudko som otvorila oči a srdce mi silno bilo o hrudný kôš. Dýchala som zhlboka s zrýchlene. Kde je? O čom rozpráva?

„Kde je rukopis, o ktorý som ťa žiadal včera? Je to urgentné! Počuješ ma?"

Felix rozhadzoval nervózne rukami a tvár mu červenela od hnevu. Takmer splýval s jeho ryšavou šticou. V ústach som mala sucho. Naprázdno som preglgla. „Felix, ja už nie som schopná produkovať viac. Nie som! Nie v dohľadnej dobe. Som vyžmýkaná," zachrčala som.

Felix na mňa zlostne vypučil oči. „Vyčerpaná?! Vieš, čo budeš ty aj ja, ak neodovzdáme do dnešného večera objednávku? Budeme obaja obesení!"

Bolo to zvláštne, no nebála som sa smrti. Videla som za hranicu ľudskosti, videla som viac, než mnohí iní. Bola som väznená takmer štyri roky. Bola som vydolovaná baňa. Mlela som doslova z posledného.

Felix na mňa skúmavo hľadel, potom zobral do rúk kúsok papiera, niečo na neho načarbal, zapečatil ho a napísal na vrch akýsi rad čísel.

„Zober si to. Musíš to odovzdať pánovi Haraldovi. Počula si ma? Len jemu, nikomu inému. Niečo ti dá. Poďakuj a páľ naspäť. Rozumieš?"

Prikývla som. Nemala som na výber. A ísť von medzi ľudí už druhý deň v poradí bolo niečo mimoriadne. Bez slova som si znova obliekla plášť. Felix ma vyprevadil až k bráne a pozoroval ma, až kým som nezmizla za zákrutou.

Na danej adrese som nikdy nebola. Bola to akási ulička, ktorá viedla von z mesta. Tu sa nachádzali už len zašité obchodíky šarlatánov. Zastala som až pred predposledným domom. Dnu sa nesvietilo, nemali ani zvonček a schodíky vyzerali nebezpečne. Stála som pred domom a zhlboka som dýchala. Znova som cítila len zvláštny pocit na zátylku, nohy sa chceli rozbehnúť do bezpečia. Obzerala som sa okolo seba, no nezaregistrovala som jediný pohyb. Ulička bola ľudoprázdna. Aspoň na oko. Šiesty zmysel mi avšak vravel, že nie som sama a to už od chvíle, keď som prešla krížom cez hlavnú ulicu.

Či sa mi to páčilo a či nie, musela som vojsť dnu. Felix by ma zabil, ak by som sa vrátila s prázdnymi rukami.

Opatrne som vyšla až k vchodovým dverám a potichu zaklopkala. „Je niekto doma?"

Nikto sa neozýval. Staré schody podo mnou vŕzgali a v komíne pískal vietor. I napriek tomu sa z neho dymilo. Okná boli zatiahnuté tmavým súknom. Srdce som mala až v krku. Roztriasli sa mi nohy. No predsa som sa odhodlala ešte raz zaklopať.

„Je niekto doma? Mám odkaz od pána Felixa Barbarossa."

Vtedy sa dvere prudko otvorili a akási ruka ma vtiahla dnu.