Pisárka

XVII. kapitola

Bola som už kompletne oblečená. Alexei mi do ruky podal nôž. „Sú tu tajné dvere. Tými sa dostaneme pred hradby a budeme sa snažiť dostať do lesa. Musíš ma počúvať. Musíš urobiť hocičo ti poviem. Inak ti neviem sľúbiť, že nás z tadiaľ dostanem oboch živých. Netušíme, kde sa nachádza náš nepriateľ. Posledná informácia je, že čakajú na poľnej ceste za pozdĺž hranice s Druhou bránou. Ale musíš mi sľúbiť ma počúvať za každú cenu. Sľubuješ?"

Prikývla som. Alexei si vydýchol. Tiež prikývol. Napravil si kabát a očami prebehol moje oblečenie. Zrejme bol spokojný.

Pomaličky tvoril dvere na severnom priečelí hradieb. Boli obrastené brečtanom. Voľným okom takmer neviditeľné. Obaja sme sa pomaličky prekĺzli maličkým otvorom. Mal pravdu. Nachádzali sme sa presne v maličkom háji vedľa hlavnej cesty. Oproti nám bol les, kde sme sa mali stretnúť s Kirianom.

„Pôjdem prvý. Vzduch vyzerá byť čistý. Nasleduj ma. Rýchlo," pošepol mi. No v momente, keď vykročil jednou nohou von, tiene popri ceste sa pohli. Dve obrovské čierne postavy vyšli z tieňov lesa. V plnej zbrani.

„Alexei!" snažila som sa zašepkať čo najhlasnejšie. No nebolo dosť času. Špehovia ho už zazreli. Rozbehli sa priamo oproti nemu. Alexei vytasil svoj nôž a dvaja vrahovia sa na neho v ten moment vrhli. Prvého Alexei striasol. Kopol ho silno do brucha a odzbrojil ho. Nôž odletel priamo k mojim nohám.

Na krátku chvíľu sa na mňa pozrel a starostlivo sa zamračil. „Čakaj tam!" zakričal mi. Chyba. Vedľa cesty sa pohol tretí tieň. Ďalší útočník. Srdce sa mi šialene rozbúchalo, v puse mi vyschlo. Zaregistroval ma. Vie, že som tu. Ide si po mňa.

Alexei sa snažil striasť toho druhého. No ten ho potkol a celou silou ho kopol do brucha. Alexei hlasno zalapal po dychu.

Po chrbte mi stekal pot. Nevedela som, čo robiť. V ušiach mi šumelo a nohy ma prestávali počúvať. Ale nemohla som ho tam nechať! Rozbehla som sa priamo ku Alexeiovi. Videla som zalesknúť sa čepeľ veľmi blízko jeho hrdla. Pridala som.

Tak ako ma to niekedy učili, som jednému z vrahov, ktorý sa snažil Alexeia bodnúť, podkopla obe nohy. So silným žuchnutím spadol na zem. V tej chvíli bol Alexei schopný sa postaviť na svoje. Podarilo sa mu. No takisto aj útočníkom. Vrhli sa na neho z oboch strán. Počula som zachrapčanie sánky, možno nosu. Netušila som, ktorého z mužov.

No tretí útočník sa nebezpečne približoval. V žilách mi prúdil adrenalín, celá som horela strachom, no nechcela som, aby ma znova mali! Nechcela som sa vrátiť do kobky. Nechcela som byť bábika. Nechcela som prísť o svoju slobodu.

„Tak princezná, vrátime sa domov. Nechceme vám ublížiť," zasmial sa nechutne. Zdvihol sa mi žalúdok.

„Nikdy," odpovedala som mu.

„Rav, bež!" kričal Alexei stále snažiac sa odzbrojiť mužov.

„Ak pobežíš," povedal neznámy oproti mne, „moji muži ho bez milosti zabijú. Ak pôjdeš so mnou, samozrejme, dobrovoľne, necháme ho ísť."

Obzrela som sa za seba. Alexei kľačal. Jeden z mužov ho držal vzpriamene, zatiaľ, čo druhý mu držal nôž pri krku.

Nemôžem ho opustiť, nemôžem ho tu nechať. Alexei mi však očami signalizoval niečo iné. Sľúbila som mu niečo.

Ale ja nie som zbabelec. Nahmatala som svoju dýku. A opatrne ju vybrala z puzdra.

Vrhla som sa na tieň predo mnou. Útočila som na nohy. To nečakal. Zhodila som ho na zem a bez rozmýšľania som zabodla skrytú dýku do boku. Čepeľ prenikla do mäkkého tkaniva ako nič.

Dych sa mi zastavil. Pozrela som sa na svoju krvavú dlaň. V ušiach mi začalo pískať.

Nepočula som útočníkov rev, pocítila som iba jeho pevnú päsť na mojich rebrách. I to ho muselo stáť kopu sebaovládania.

Náraz mi vybil dych a pred očami mi začali lietať iskričky. Muž vedľa mňa sa však ďalej nehýbal.

V ušiach mi dunelo.

Pľúca nedokázali nasať kyslík.

Pred očami sa mi blýskalo.

Všetky zvuky boli len tlmené rany. Potom sa nado mnou objavila rozmazaná krvavá mužská tvár. Alexei. I napriek svojim bolestiam ma postavil na nohy. Zobral ma do náruče. Ignoroval kričiaceho vojvodinského vojaka pred bránami svojho domova. Rozbehol sa do lesa k miestu, kde v diaľke svietilo svetlo.