Pisárka

XXV. kapitola

Posledných pár hodín opakoval Alexei stále dookola: „Už len chvíľku." Sám seba i mňa tým motivoval pokračovať ďalej. Nemohli sme zastať. Ale obaja sme boli vyčerpaní a hladní. Bola už tma, keď sme v diaľke zazreli svetlo lampášov hostinca. Obaja sme si nahlas vydýchli. Po celej noci a celej dni cesty sme boli obaja ako bez duše.

V stajni Alexei odsedlal Ónyxa a zaplatil koniarovi, nech dá koňovi poriadne nažrať. Potom ma zobral so sebou do hostinca.

„Si Leo. Veľa nerozprávaj. Len prikyvuj," nakázal mi. Na súhlas som prikývla. Alexei otvoril dvere. Vstúpili sme do hlučnej spoločnosti, väčšinou mužov. Všetky stoly boli zabraté, nikto nám nevenoval ani najmenšiu pozornosť. Väčšina už bola pripitá a smiali sa z celého hrdla. Vo vzduchu sa vznášal pach cigariet a vína. V obrovskom kozube plápolal oheň, no napriek tomu tu bola poriadna kosa.

Alexei pristúpil k hostinskému, ja s ním v závese. „Prosíme si izbu s dvoma posteľami a večeru," povedal Alexei a rovno na stôl položil pár mincí.

Od čapu sa ku nám otočil vypasený krčmár. Mal okuliare, ryšavú šticu a bradavicu uprostred líca. „Hádam to nie si zase ty, Petrovov! A koho to tam máš, hádam nie nášho chlapca!"
„Veru hostinský, Leonard to je," prikývol mu Alexei.

Krčmár si zložil okuliare na nos a snažil sa zaostriť. Nemal veľmi dobrý zrak, inak by hneď zistil, že tu niečo nehrá. No namiesto toho povedal: „Ani si za tie roky veľmi nevyrástol, chlapče. Si taký istý krpatý holobriadok, akého som pred rokmi predal." Z chuti sa zasmial. Predal?

„Povedal som izbu a večeru, žiadne reči!" zahriakol ho Alexei.

Hostinský ukázal okolo seba. „Ako vidíš, máme tu mnoho hostí. No ak si priplatíš, jedna izba sa nájde. Máme avšak len jednu posteľ," pokrčil plecami. Bol to riadny darmožráč. A poriadne z neho tiahlo. Ako zo suda. Z toho zápachu sa mi zbierala v hrdle žlč.

„Beriem," povedal Alexei a položil na pult ďalšiu mincu. „A nech nás príde obslúžiť tvoja žena. Chceme kúpeľ a do rána čisté oblečenie," prikázal mu.

„Aj za to sa dnes platí," poklepal si krčmár po vačku. „Vieš, ako to v dnešných časoch chodí."

Alexei mu bez slova hodil ďalšie dve mince a z rúk mu vytrhol kľúč, ktorý zvieral vo svojich tučných prstoch. „A promptne!"

Nasledovala som ho ako ovečka. Cítila som pár pohľadov, ktoré nás vyprevádzali hore schodmi. No tomu Alexei nevenoval pozornosť. Izbu sme mali hneď na prvom poschodí. Vošli sme dnu. Bola vkusne zariadená. Jedna manželská posteľ, kaďa, stolík a skriňa. Na zemi bol čistý koberec a uprostred izby stál jedálenský stôl so stoličkami pre dvoch. Oproti dverám bol ešte krb a vedľa neho barokové kreslo.

„Počkáme, kým príde jeho žena. Potom ideš do vane prvá," prelomil Alexei mlčanie.

„Môže byť. Môžem sa niečo spýtať?"

„Nech sa páči."

„Ty si Lea kúpil?" posledné slovo som zdôraznila. Bolo to tak absurdné.

Alexei prikývol, zatiaľ čo sa vyzúval. „Áno. Bolo to už dávno. Otec ma počas mojich pätnástich narodenín zobral na návštevu Štvrtej brány, kde žila jeho sestra. Práve tam ideme, za mojou sesternicou. Ešte predtým sa ma otec opýtal, čo si prajem na narodeniny, no nevedel som."

Predstavovala som si malého Alexeia na jeho prvej misii. No akosi som si nevedela utvoriť žiaden obraz.

„Cestou domov sme sa zastavili v tomto hostinci. Leo tu robil sluhu. Bol sirota. Mal desať rokov. Krčmár si ho zobral, keď jeho otca, vojaka zo Siedmej brány, zavraždili. Ale mala si ho vidieť, Rav," pokrútil hlavou Alexei. Tvár mal zachmúrenú. „Bol špinavý, podvyživený, ledva odetý. A predsa mal v očiach takú tu šibalskú iskričku. Za jeden večer sme sa skamarátili. Keď som videl, ako ho hostinský kopol len za to, že zle utrel stôl po tom, čo som náhodou prevrátil pohár s muštom..." Zhlboka sa nadýchol. Asi to nebola najpríjemnejšia spomienka. „Poprosil som otca, či by sme ho nemohli zobrať so sebou. Samozrejme, že sme si ho museli odkúpiť a tak som navrhol otcovi, že toto je to, čo si prajem na narodeniny. Otec mi podal mešec peňazí a nechal ma, nech si to vyriešim sám."