Pisárka

XXXIV. kapitola

Alexei

„Vstávaj, Alexei! Vstávaj! Napadli nás od severu!" budil ma Leo. Zháňal moje veci po celej miestnosti.

„Čože?" prudko som rozlepil oči, najprv nechápajúc, čo mi môj priateľ vraví. „Koľko je hodín?" Bol som stále zmätený, no vyskočil som na rovné nohy a začal na seba hádzať výzbroj. Leo mi všetko podával.

„Niečo po štvrtej ráno. Zatiaľ ich drží severná línia, ktorú si včera postavil. Na pôvodnom južnom fronte to tiež nevyzerá dobre. Zrejme na nás útočia z oboch strán."

„Povedal si, že máme týždeň," zavrčal som podráždene. Neočakával som to takto skoro. Aj napriek tomu, že som nás dobre pripravil. Niečo mi hovorilo, aby som konal pohotovo a mal som pravdu. „Koľko ich je?"

„Vyzerá to tak, že zatiaľ sú jeden muž na jedného. Máme výhodu prekvapenia, tú ktorú si mysleli, že majú oni. Nečakali, že budeme pripravení."

„Výborne, to je len dobré. Diana, Ravena?" Chcel som vedieť, že najmä ony budú v poriadku.

„Fabio ich išiel obidve zobudiť. Diana ostáva v pevnosti. Zriadi tu nemocnicu. Ravenu okamžite transportujeme," uistil ma. Vedel, ako mi na tom záležalo.

„Skvele, priateľ môj," chytil som ho za zátylok. „Zvládneme to. Držíme sa plánu?"
Leo prikývol a začal mi podávať zbrane, ktoré som si zasúval do opaska, ktorý som mal tesne opásaný. „Plukovník Gavril je na svojom mieste. Má na starosti južný front. Vy pane, sa musíte presunúť na severnú baštu."

„Áno, áno, viem." Zasunul som si zásobníky aj do nohavíc. Nehralo sa už viac fér. Všetci vytasili arzenál, ktorý mali. Dosť bolo hier a pretvárok, že minulý svet neexistoval. Zistia to každou guľkou, ktorú vypálime.

„Máme všetko? Čo posila?"

„Prvé posily už sú v meste. Ostatné sa momentálne vyloďujú. Posielame pre nich tie nákladné autá, ktoré sme našli v skladoch niekdajšej firmy vo Florencii. Do dvoch dní sú tu."

Všetko išlo podľa plánu. Museli sme ich aspoň potlačiť. Oslabiť.

Poďakoval som Leovi za rýchlu asistenciu a rýchlo sme zišli do haly. Tam to už žilo. Všetci obyvatelia boli už hore so strachom a otázkami v očiach. Jedine Diana a Ravena už stihli organizovať pár koniarov, ktorí prinášali postele, prestieradlá a závesy. Obidve mali vystretý chrbát, hlavu hore a vôbec nevyzerali na to, že práve vstali. Keď si nás s Leom všimli, nechali prenášanie postelí na mladé pomocníčky v kuchyni. Stretli sme na pol ceste.

„Čo to má znamenať?" spýtala sa ma Ravena. Hlas sa jej triasol, ruky sa jej chveli od zimy.

„Pane?" vyrušil ma Leo. Pozrel som sa na neho kútikom oka. Žiadal o povolenie sa vzdialiť a rozlúčiť sa s Dianou. Prikývol som. Keď zašli spolu do rohu miestnosti aj ja som sa o niečo uvoľnil.

Otočil som sa k Ravene, ktorá sa na mňa smutne dívala. „Nečakala som..." odkašľala si.

„Ani ja," pokrútil som hlavou. „Ale urobíme všetko, čo je v našich silách. Ty, mladá dáma, „sa budeš zdržiavať pri bylinkárke za kopcom."

„Diana mi sľúbila, že jej môžem chodiť pomáhať. Alexei, nebudem sedieť na zadku," rozhorčene si dala v ruky v bok. Usmial som sa. Konečne ten jej vzdor.

„Samozrejme, nič iné som od teba ani nečakal," zasmial som sa. „No nech s tebou stále niekto ide. Spať budeš ale tam, jasné?" zdôraznil som.

Rav sa zasmiala a salutovala: „Rozkaz, pane." Potom však úsmev z jej tváre zmizol a nahradili ho vrásky na čele. „No musíš mi sľúbiť, že sa ti nič nestane," zašepkala. Hlas sa jej pri posledných slovách zlomil. Nemohol som sa na ňu nečinne pozerať. Pristúpil som k nej a pohladil ju po líci. „Sľubujem. No aj ty mi musíš sľúbiť, že sa budeš držať našej dohody, princezná," pozrel som sa na ňu vážne. Pozerala sa na mňa s takou láskou, až z toho bolelo pri srdci. Mal som chuť ju vybozkávať, zobrať so sebou ďaleko na neobývané zeme a už sa nikdy nevrátiť. Len prežiť tých pár šťastných chvíľ. Ale to som nemohol.