Pisárka

XLIV. kapitola

Odpočinok, ktorý som mala využiť na načerpanie síl skončil úplne opačne. Nevedela som prestaň myslieť na všetko, čo mi Estela a stará mama povedali. Bolo toho na mňa veľa. Veľmi dobre som si pamätala na slová Dianinho radcu a jeho bájky o pisárovi s uceleným darom. Ale keď som ním naozaj bola ja, prečo som to nevedela dopísať?

Alexei musel vedieť, kto sú moji rodičia, Oleg mu to určite prezradil a nevedela som, kto ďalší o tom vedel. Mala som už dosť veľký terč na chrbte, bola som zvedavá, kedy sa to celé prevalí.

Bolo presne pol osem, keď som sa už viac nedokázala donútiť ležať v posteli, vyskočila som na rovné nohy a začala sa obliekať. Estela mi nechala v izbe čisté oblečenie, čiernu kombinézu akú tu nosievali a čierne krátke šnurovacie čižmy. Splietla som si vlasy a prevesila cez seba koženú tašku, v ktorej budem prevážať liek. Oblečenie zo Štvrtej brány som si tu nechala, vyzeralo to tak, že sa opäť vrátim. Čoskoro.

Presne o päť minút osem sa dvere na Eleonórinej bunke otvorili. Stála v nich stará mama. Rýchlo vošla dnu, zabuchla za sebou dvere. Bola zadýchaná. V rukách držala biely balíček. Ukázala mi, že k nej mám ísť bližšie. Balíček mi opatrne vložila do brašne, poriadne ho zazipsovala a utiahla mi popruh, ktorý som mala cez trup.

„Pripravená?" opýtala sa ma.

Rozhodne som prikývla. „Ako nikdy."

„Tak poď, ideme rýchlo k východu. Práve teraz je večera, všetci sú v jedálni. Ospravedlnila som sa z nej. Nemáme veľa času. Keď bude liek preč, nebudú už vedieť nič robiť."

Na chodbách naozaj nikto nebol. Potichu sme prebehli celý pavilón, párkrát sme zabočili a prešli do iných častí bunkra. Na samom konci poslednej uličky už stál Roland, Samuel a Estela. Všetci ma očakávali. Keď ma uvideli, všetci traja sa na mňa usmiali. Estela sa otočila k trezorovým dverám, naťukala číselný kód. Roland potočil kolesom na dverých a zámok sa konečne otvoril.

„Pamätajte, dvadsať minút, musíte bežať," pripomenula nám Eleonóra.

Samuel prikývol. „Nebojte sa, madam. Dovtedy už budeme vo vzduchu."

„Dostaňte moju vnučku bezpečne do Štvrtej brány."

„Rozkaz."

„A ty moja drahá," chytila ma za ruku Eleonóra, „zachráň svojho chlapca. Máš deň, dva. Potom ťa budeme očakávať naspäť. A spustíme náš plán."

„Neboj sa, stará mama," stisk dlane som jej opätovala, „zvládneme to."

Roland pootvoril dvere a vošiel prvý. Podal mi ruku a vyzval ma, nech idem za ním. „Ešte niečo," povedala Estela a podala mi zrolovaný papier. Zobrala som ho do ruky, poďakovala som jej prijala som Rolandovu ruku. Tušila som, čo to bolo.

Za mnou nasledoval Samuel a dvere sa za nami s rachotom zavreli. Okolo nás sa rozprestierala absolútna tma. Všetci sme zapli svetlá. Tunel bol priestranný, suchý, takmer sterilný. Nikto tadiaľto niekoľko rokov neprechádzal.

„Pripravená, princezná?" opýtal sa Samuel. „Musíte to vydržať."

„Pripravená."

Roland nahodil príjemné tempo, ktoré sa dalo zvládnuť. Tunel bol rovný, žiadne zatáčky, takže beh bol dosť monotónny. V prvej polovici som bežala v tempe, bez väčších problémov. No posledné dva kilometre mi dali naozaj zabrať. Nechcela som spomaľovať a dobre som vedela, že si to nemôžeme ani dovoliť. A tak som k sebe pritisla svoju taštičku, v rukách som zvierala papier, ktorý mi dala Estela a snažila som sa dýchať nosom a poriadne vydychovať ústami. Svaly potrebujú kyslík. Ak majú kyslík, vládzu. Všetko je len v hlave. To som si pripomínala celý ten čas. Všetko je len v hlave. Bolesť je len v hlave. Moje telo vládze aj to musí zvládnuť. Čoskoro budeme v cieli.

Začalo ma pichať v boku a môj dych skôr pripomínal hltanie vzduchu, keď Samuel konečne zahlásil: „Posledných dvesto metrov." Takmer som si úľavou poskočila. Fakt by som mala popracovať na svojej kondičke.

Keď bola stena konca tunela konečne viditeľná, spomalili sme. Stehná mi poriadne pulzovali a hlbokými nádychmi som nenásytne logala kyslík. Po spánkoch mi stekal pot. Na perách som cítila jeho slanú príchuť.

Naľavo i napravo boli podobné trezorové dvere ako pri vchode. Tu sa tunel rozvetvoval. Priamo oproti nám stál rebrík. Roland ho šikovne vyliezol a naťukal naučený kód. Dvere sa s rachotom otvorili. Roland si pripravil zbraň a dvere plecom rozrazil. Opatrne vyšiel hore. Potom sa jeho tvár zjavila vo východe podával mi ruku. Šikovne sme ho so Samuelom nasledovali.

Stáli sme presne o poschodie nižšie ako boli priechody, z ktorých sme prvýkrát prešli von. Roland šiel stále pred nami a snažil sa zaistiť miestnosti. Stále mi pomohli vyliezť, Samuel všetko zamykal. Budova, kde sa skrývala naša helikoptéra ostala jednotkám Vojvodiny bez povšimnutia. Helikoptéra stála neporušená na svojom mieste.

„Rýchlo! Nemáme veľa času!" zasyčal Samuel. „Neďaleko sú stále tí vojvodinskí, budú počuť rachot helikoptéry, možno začuli aj náš príchod, možno majú termovíziu,..."

„Termo-čo?" opýtala som sa.

„To je jedno. Nie je bezpečné tu byť! Roland, dostaň ju dnu, dnes letíš ty."

„Prečo si taký vyplašený Samuel?" krútil hlavou Roland.

„Blížia sa," bolo jediné, čo zo Samuela vyšlo.

V ústach mi vyschlo, striaslo ma. Roland ma rýchlo postrčil dovnútra a zapásal ma. Sám si sadol do stroja, všetko pripravil a zapol radar. Samuel mal pravdu. Blížili sa. Niečo nás prezradilo. „Došľaka!" zasyčal Roland.

„Čo robí Samuel?" nechápala som.

„Potrebujeme šťavu."

Roland zatiaľ zapínal rôzne gombíky. Úzkostlivo sledoval červené bodky približujúce sa k budove. Dvere vedľa pilota sa otvorili a Samuel za sebou silno zabuchol.

„Leťme!"

Nepamätala som si ako sme vzlietli, ani ako to Roland dokázal, ani či za nami znela streľba alebo nie. Nepamätala som si, či sme vyleteli bez akýchkoľvek problémov a či sme pod nami naozaj mali vojvodinských prieskumníkov. Spamätala som sa až vo chvíli, keď sme mesto nechávali za chrbtom a Samuel znova sprevádzkoval maskovanie helikoptéry. Otočil sa ku mne a láskavo sa ku mne prihovoril: „Slečna, už môžete dýchať. Zvládli sme to. Už sme v bezpečí."

Dych, ktorý som zadržiavala som hlasno vypustila ako syčiacu paru. „Ach, bože, myslela som si..." Myslela som si, že je po nás.

„Tu Roland!" potľapkal ho Samuel po pleci. „Tento chlapec stadiaľ vylietol ako mláďa orla z hniezda, pripravený na všetko."

„Bolo to o chlp."

„Ale sme tu, živí a zdraví," zasmial sa Samuel. „Tak si oddýchnite, máte štyri hodinky, urobí vám to len dobre."

Prikývla som. Bola som neskutočne vďačná za Rolanda a Samuela. Boli šikovní, láskaví a priebojní. Urobili by všetko preto, aby mi pomohli. Posledné, čo som urobila predtým, než som upadla do sladkého bezvedomia spánku bolo, že som otvorila papier, ktorý mi do ruky strčila Estela. Pomaličky som rozvinula dlhý list papiera, na ktorý Estela zjavne kreslila krásny ornamentálny rodostrom. Na úplnom vrchu stálo: Ravena Elenóra Vojvodinská. A tesne podo mnou boli vedľa seba Luciana a Martin Vojvodinskí ako moji rodičia.

Myšlienkami na nich som zaspala.