Pisárka

XIV. kapitola

Ravena

Jedna katastrofa striedala druhú. Bol deň banketu. V celej Bráne bol ruch a šum, všetci jej obyvatelia lietali z haly a von, nikto nemal čas.

Ako obvykle som sa postarala o záhradu. Chcela som pomôcť kuchárke Tereze s koláčmi, no stretla som tam Anikó, ktorá nebola dvakrát šťastný z mojej spoločnosti. V kuchyni som rozbila pár vyleštených pohárov na večer. Ospravedlňujúc sa som stadiaľ zahanbene zdupkala.

Rozhodla som sa pomôcť s dekorovaním, no všetkým som sa len plietla popod nohy. Dokonca som udupala pár čerešňových vetvičiek. Nakoniec ma Radek poprosil, aby som mu pomohla s listom hostí a usádzaním. Pomohla som mu odškrtať mená hostí, ktorí dorazili a ktorí nie.

Nakoniec, keď bola robota hotová, sme zistili, že som doniesla zlý zoznam mien. Ten upravený stále ležal na stole v pracovni.

Ťažko som si vzdychla. „Ospravedlňujem sa vám, Radek. Celý deň mám smolu v pätách. Dnes asi nie je ten správny deň."

Starček sa len chápavo usmial a pohladil ma po pleci. „To je v poriadku, princezná. Choďte si oddýchnuť. Ja to zvládnem sám," ubezpečil ma.

Skľúčene som prikývla. Cítila som sa pod psa. Zdalo sa, že každú vec, čo som chytila do ruky, som pokazila. Bude lepšie ak úplne odídem a zavriem sa do izby.

Pavla, Petra, Johana, Pablo aj Rozália sa išli prejsť. Johana ma síce volala, no nikto iný sa netváril, že by so mnou chcel tráviť čas, preto som slušne odmietla.

Otvorila som dvere na svojej izbe a čakala ma dnešná najväčšia katastrofa, čo sa mohla stať. Na vešiaku boli moje šaty. Dotrhané. Oliate. Rozpárané. Bez rukávu.

Pusu som mala dokorán. „Ako?" šepla som.

Kresa, ktorá pred nimi stála, tak isto zronená ako ja, potriasla hlavou. „To Jakob a Harald. Hrali sa v práčovne na vojnu. S jedlom. S vínom. A ukradli v zbrojnici dýky."

Plesla som sa po čele. Ako sa mi toto mohlo stať? V hrdle sa mi zbierala hrča a oči ma pálili. Áno, bola to malichernosť. Ale mala som dnes akurát tak dosť. Horúce slzy sa mi spustili po lícach a ja som klesla na stoličku. „Vieš, aký mám hrozný deň, Kresa?" vzlykala som. „Hrozný!"

„Ravena, prosím neplač. Dám ti svoje. Sme také isté veľké a..."

Prehltla som ďalšie slzy a okamžite pokrútila hlavou. „To v žiadnom prípade!" Štikútala som. „To ti ned- nedovolím! Ja-ja-j-j-ja si to nej-ak vyb-vybavím," kývala som hlavou. Chytila som jej ruky do svojich dlaní. „To nevadí," potiahla som nosom. „Ty za to nemôžeš."

„Určite?"

„Určite."

Keď Kresa odišla, zobrala som malý kúsok papiera a písala:

Alexei,

stalo sa menšie nešťastie s mojimi šatami. Na banket neprídem. Daj mi vedieť, kde a kedy budeme jednať s Kirianom. Budem dovtedy v knižnici. Tam ma nájdeš.

Rav.

Nebolo jednoduché to písať. Na banket som chcela ísť. Bola som len na jednom. Vo Vojvodine, ešte s mojou rodinou. No ísť bez šiat som nemohla a zrejme niekto tam hore nechcel, aby som išla. Zmierila som sa s tým. Osušila som si slzy. Zobrala si papiere a atrament a zamierila do knižnice.

Študovala som práve rod Mediciovcov vo Florencii počas humanizmu a renesancie. Cosmo I. Medici bol veľký podporovateľ umenia a umelcov.

„No mladá slečna, my sa nevzdávame, aby ste vedeli. A to nikdy. Nikto v Hlavnej bráne. Tak sa to od vás očakáva rovnako!" približoval sa Alexeiov hlas.

„Ja som sa nevzdala, ja som len prijala rozhodnutie vesmíru."

Alexei buchol päsťou o stôl vedľa mojej knihy. „Ale choď mi dakam s vesmírom! Na banket ideš a hotovo. Si moja partnerka," povedal. To posledné slovo mi vhnalo do líc červeň.

„Bez šiat ísť nemôžem," odvrkla som.

„Ako to, že si sa tak rýchlo vzdala?" spýtal sa pohoršene.

„Lebo dnešný deň je jedna veľká katastrofa!" Naštvane som sa na neho pozrela a rátala na prstoch: „Najprv som rozbila poháre na víno, potom som udupala čerešňové halúzky, odškrtala som zlý zoznam mien a Jakob a Harald mi zničili šaty!"

Alexei sa zo srdca zasmial. „Ktože to urobil?"

„Jakob a Harald. Hrali sa na vojnu," povedala som. „Ja im to nezazlievam, no je to veľká škoda, že to schytali práve moje šaty. Ale možno aj dobre."

„Ravena Eleonóra Vojvodinská! Ale okamžite na nohy! A ideme."

„Práve sa venujem pätnástemu storočiu pred pisármi, pane," zamrmlala som.

Alexei si vzdychol a chytil sa za čelo. „Ako môžeš byť taká tvrdohlavá, princezná?"

Usmiala som sa popod fúz a odkašľala si. „A čo je také dôležité, pane?"

„Uvidíš," uškrnul sa a ponúkol mi svoju ruku. Vzdychla som si a dala som sa vyviesť z knižnice. Išli sme priamo k mojej izbe. Na chodbách nikto nebol. Všetci boli v sále alebo vonku. „Chceš vidieť tie nádherné šaty? Chlapci im dali ozajstný šmrnc," zasmiala som sa sarkasticky.

Alexei pokrčil plecami. „Rád by som ich ozaj videl."

Otvoril mi dvere a ja som vstúpila čakajúc tú katastrofu. No moje oči sa pozerali na niečo úplne iné. Prestala som dýchať. Sánka mi padla až po zem, kolená sa mi triasli. Šifónové staroružové šaty s balónovými rukávmi a sukňou vo viacerých vrstvách s vlečkou. Vyšívané prírodnými motívmi rozkvitnutých kvetov ovocných stromov.

„Tie sú pre teba, na dnešný večer," prerušil ticho Alexei. „Môj otec ich dal ušiť moje mame najlepším krajčírom k ich zásnubám. Model je síce starožitnosť, no myslím, že sú tvoja veľkosť a dúfal som, že sa ti azda budú páčiť. Johana má niečo podobné. I keď tvoje šaty boli nádherné, toto je..."

„Toto je najväčší skvost aký som kedy videla, nie to si ešte obliekla!" zašepkala som. So slzami v očiach som sa Alexeiovi vrhla do náručia a silno ho objala. „Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem," mumlala som. Taktiež ovinul svoje ruky okolo mňa počula som ako si vydýchol. „Takže tebe sa páčia?" spýtal sa.

„Sú to tie najkrajšie šaty, aké som kedy videla."

„Naozaj?"

„Naozaj. Si si istý, že mi ich chceš dať? Sú tvojej mamy."

Pokrútil hlavou. Usmial sa na mňa a jemne mi založil prameň vlasov na ucho. „Neviem si predstaviť krajšej a viac hodnej ženy, ktorá by si ich mohla obliecť, ako ty."

V ústach mi vyschlo, svet sa mi začal točiť. Farby okolo mňa akoby lietali. Nasucho som prehltla. „Ďakujem," pozrela som sa mu do očí.

Chvíľu sme tak zotrvali. Bez jediného uhnutia. V tichu. Počula som jeho trhavý dych, cítila som ako sa mi podlamujú nohy.

„Takže, polhodinu pred siedmou v rokovacej sále. Príď v plášti, nech ťa nikto nevidí," prerušil Alexei ten moment, keď mi srdce išlo vyskočiť z hrude. Prikývla som. Rozlúčili sme sa a na malú chvíľku sa mi zdalo, akoby zastal vo dverách. No potom pokračoval ďalej a dvere zabuchol za sebou. Čo sa to práve stalo?