Pisárka

XXIII.kapitola

Alexei

Dychberúce jaskynné priestory boli neobjavené od začiatku doby pisárov. Boxy zaklincovaných zásob sa tu vŕšili v stovkách. Mohli sme si urobiť zásoby a vymyslieť nejaký plán. Ale najprv...

„Ako?" otočil som sa na Rav so svojou otázkou. Nechápal som ako na toto prišla. A poznala hrad, akoby sa ním už prechádzala...

„Písala som," zhlboka sa nadýchla a zatriasla sa od zimy.

„Takže si znova v poriadku?" opýtal som sa opatrne. Bola by to obrovská úľava. A najmä pomoc Čitateľom.

Ravena pokrútila hlavou. „Nie je to tak, ako predtým. Necítim tú moc vyvolať niečo silou vlastnej vôle. Stalo sa to samo," pokrčila plecami. Vyzerala byť otrasená, najmä po tej dávke adrenalínu. Nechcel som na ňu viac tlačiť. Chápal som to. Ale bol to pokrok. Pevne som veril, že je to začiatok.

Sedela na jednom z kameňov a triasla sa v plášti. Čupol som si k nej a chytil jej studené líca do svojich dlaní. Unavene sa na mňa pozrela. „Zachránila si nám obom život. A možno si zachránila i niečo oveľa viac. Môžeš byť na seba hrdá," pochválil som ju.

„Aspoň raz v živote som bola užitočná," zachrapčala. „Čo budeme robiť ďalej?"

„No," založil som si ruky v bok, „urobíme si zásoby. Ako vidíš, máme tu všetko. Nemáme síce prvý zvitok, veci sa skomplikujú, ale..." Nestihol som ani dopovedať. Ravena sa načiahla za seba a vytiahla spoza opasku rolku papierov.

„Mala som ich pre sebe celú noc. Chcela som ich mať pri sebe, keď spím," usmiala sa po prvýkrát a vtisla mi papiere do ruky. Díval som sa na ne ako na zázrak.

„Ty si génius!" zasmial som sa a intuitívne som ju pobozkal na čelo. „Malý šikovník! Tak toto mení našu situáciu."

„Tak, čo budeme robiť?"

Ravena

Alexei nabalil obrovský batoh zo zásob, ktoré boli v debnách v jaskyni. Baterky, náboje, vysielačky, pár tyčiniek tvrdých ako skala, vraj pre istotu. Balenú vodu a zbrane. Také, aké som vídavala len v časoch pred pisármi. Čierna masívna oceľ zvaná pištoľ.

„Vieš s nimi narábať?" spýtala som sa, keď si ju Alexei šikovne zasunul do puzdra na opasku.

„Áno, môj otec nenechal nič na náhodu," povedal spokojne a ďalej sa upravoval. Taktiež sa prezliekol do čiernych gatí, bundy, vesty a trička z oných čias. Vyzeral tak...starožitne.

„Je bežné, že priekupníci starožitností sa túlajú medzi bránami, taktiež na fronty. Uvidíš."

„A čo bude so mnou?" Ukázala som na svoje vlasy. Bola som ako terč. Alexei sa však usmial a začal zháňať ďalšie oblečenie.

„Budeš môj pobočník Leo, pre tých, čo ma spoznajú. Nikto tvoju tvár poriadne nevidel. Nikto mimo Hlavnej brány."

„Určite budú vedieť, že nie som Leo! Pozri sa na mňa!" zdvihla som podozrievavo jedno obočie. Alexei sa však nenechal vyrušiť a ďalej zháňal kusy oblečenia. Potom s kopou v rukách sa na mňa obrátil: „Nikto Lea nepozná. A pobočníci sú väčšinou mladí chlapci, niektorí, bohužiaľ, nemôžu za to, že ešte nenarástli. Teraz sa obleč, otočím sa," rozkázal mi Alexei. Takže budem preoblečená za chlapca? Vzdychla som si. Lepšie ako byť zajatec. Poobliekala som sa do takmer totožného oblečenia, aké mal Alexei. Trošku mi to trvalo, vzhľadom na moje zranenia, no s troškou pomoci od Alexeia, sme to zvládli.

„Čo s vlasmi?" opýtala som sa. „Lebo na strihanie môžeš zabudnúť!" zdesila som sa.

Alexei sa schuti zasmial. „Neboj sa, tvoje vlasy nepadnú za obeť. Zopnúť a skryť do čiapky. Tvár ti ešte trošku zašpiníme a budeš ako Leo!"

Alexei sa dal do roboty. So všetkým mi pomohol. Nakoniec si zavesil na chrbát batoh a vydali sme sa ku troške svetla, ktoré sme videli. Nechceli sme sa tu už dlho zdržiavať. No obaja sme sa zhodli, že ísť za tmy, bude najlepší nápad. A tak sme celý deň presedeli pri vchode do jaskyne, ktorá bola zatarasená rôznymi kríkmi a brečtanom.

Raz sme dokonca započuli blízko nášho úkrytu aj pohyb. Kirianovi vojaci prečesali celý les. No o tomto mieste nevedeli. Presedeli sme v tichosti takmer celý deň. Podelili sme sa o pár stvrdnutých, no zato celkom jedlých tyčiniek. Chýlilo sa k večeru. Vzduch začal byť chladný. Cítila som sa strašne otupená. Celý deň sme boli bez pohybu. Presedela som ho v polospánku. Nazberali sme dosť síl, aby sme zvládli dlhšiu trasu.

„Kam pôjdeme?" opýtala som sa Alexeia.

„Najprv do Štvrtej brány. Chcem zistiť, kto ďalší je do tohto zapletený. Mám tam človeka, ktorému viem, že môžem veriť. No musíme prejsť cez južný front. A to nebude ľahké. Najmä obísť vojakov Vojvodiny. Budeme musieť byť ostražití a držať sa našej role priekupníkov."

„To zvládnem," uistila som ho.

„Ja viem, že áno. O polhodinu pôjdeme. Nemôžeme zastaviť. Poznám jeden hostinec, kde ma dobre poznajú. Ukryjú nás. No nemôžu vedieť kto si. Dovtedy musíš vydržať. Je to okolo dvadsaťštyri hodín jazdy koňom. Skúsime si nejakého ukradnúť."

Zdvihla som obočie. „A to kde?"

„Dole v dedine. Navyše viem, kde je ten môj. Kirian miluje peniaze. Určite ho predal priekupníkovi za usadlosťou. Ale má to háčik," zhlboka sa nadýchol.

„Na inom koni neprejdeme tak dlhú trasu za krátky čas. Musíme ho získať. Aký je ten háčik?" opýtala som sa priamo. Bez jeho koňa sme nemali šancu to zvládnuť za jeden deň.

„Mňa spoznajú ihneď. Neviem, ako sa dostanem dosť blízko na to, aby ma nezbadala stráž."

„Malého chlapca nehľadajú. Navyše, toľko drobných sirôt sa poneviera po meste, že som tá najlepšia voľba," rozumne som mu odôvodnila veľmi nebezpečný plán. Zamyslel sa. Zamračil sa. No nepovedal nie.

„Zvládneš to?" opýtal sa.

Presvedčivo som prikývla. „Samozrejme. Ako facku."

Videla som, že sa mu to nepáči. Videla som ako sa premáha. Ale mali sme inú možnosť? Nie. A boli sme len dvaja. Museli sme prežiť. Jediný oporný bod v budúcnosti bola Štvrtá brána. Nemohli sme nikomu veriť. A ja som si musela dávať pozor aj na Alexeia. Stále mi blúdil po hlave jeho rozhovor s Naomi. Stále mi nejaký hlas šepkal, že sa mám držať ďalej. Ale dalo sa to?