Pisárka

XXVI. kapitola

Zobudila som sa na hluk. Párkrát som zaklipkala, kým som si nezvykla na jasné svetlo, ktoré zaplavovalo izbu. Pretrela som si oči a posadila som sa. Alexei bol už oblečený, umytý a práve pripravoval raňajky.

„Dobré ráno," ozvala som sa prvá. Alexei sa ku mne otočil a usmial sa. Vyzeral byť oddýchnutý a svieži.

„Dobré ráno, dnes máme perný deň. Takže šup z tej postele, ide sa raňajkovať." Mal akosi kopu energie. Vstala som, obtočila som okolo seba deku a sadla som si na to isté miesto ako včera večer. „V kresle máš vypraté oblečenie. Hneď ako sa oblečieš, odchádzame."

V tichosti sme sa pustili do raňajok. Bola to len hrianka a vajíčka, no hladná som bola asi rovnako ako včera pred večerou.

Zbalili sme sa ozaj rýchlo. Keď sme odchádzali, na recepcii ani za pultom nik nestál. Akýsi muži ležali roztrúsení po drevených laviciach a hlasno chrápali. V sále to páchlo ako po skazenom víne. Dvíhal sa mi z toho puchu žalúdok.

Alexei položil kľúče na pult, nechal pri nich ešte jednu mincu a vybrali sme sa na odchod. Ani nie za polhodinu sme už sedeli v sedle. Práve sa brieždilo, krajina sa kúpala v krásnej ružovo - zlatej farbe. Tu už boli kríky aj stromy žiarivo zelené, nie ako u nás, kde ešte len kvitli.

„No nie je tu krásne? Nikdy som tak krásnu krajinu nevidela. Možno ak len v mojich snoch," nemohla som si odpustiť poznámku pri pohľade na dlhé zelené pláne.

„To preto, že schádzame do dolín, pastviny sú tu oveľa zelenšie ako tie u nás. No za týmto kopcom," ukázal na horu oproti nám, „ nás bude čakať úplne iný obrázok."

„Front?"

„Áno, front. Tiahne sa dosť ďaleko od Štvrtej brány, aj keď táto zem pred nami, už nie je bojovým poľom. Všetky boje sa presunuli oveľa bližšie našej usadlosti."

„Je to veľmi zlé?" Nemala som rada pohľad na miesta, z ktorých dýchala smrť. Úprimne, desila som sa ich.

„Asi najhoršie boje sa odohrali práve tam. A aj v posledných týždňoch, na naše prekvapenie, sa tu práve jeden odohral. Vojvodina napadla prechádzajúci oddiel. Mysleli si, že tu majú nejakú základňu vytesanú v hore."

„Pisári na nebi, nevedela som, že jej to také zlé," hlesla som. „O týchto konfliktoch sa vo Vojvodine vôbec nepísalo. Nemala som síce prístup k všetkej tlači," uznala som, „no sem-tam som čosi zahliadla vo Félixových novinách a tie správy hovorili len o jednoznačnom víťazstve Vojvodiny a to bez akéhokoľvek odporu."

„Bohužiaľ, všetko je pisárapusté klamostvo."

Nevedela som, čo na to povedať. Všetko to vidieť na vlastné oči, zažiť na vlastnej koži, kráčať po zemi, na ktorej sa to všetko odohralo mi vyvolávalo zimomriavky. Ako toto mohli dopustiť ako spoločnosť? Mal toto byť očistec?

Kráčali sme popri lese až pokým sme sa nevnorili do hustého porastu a nasledovali vysekanú lesnú cestičku.

„Už nie sme ďaleko. Len tento lesík," odkašľal si Alexei. Ďalej to už nekomentoval. Nikdy by ma nevedel pripraviť na to, čo nás čakalo. Nikdy by mi to nedokázal dostatočne opísať. Lesná cestička sa končila a na jej konci bol v kríkoch vysekaný priechod. Už z diaľky som to videla. Už z diaľky som to cítila. No až keď sme sa priblížili, rozprestrela sa pred nami lúka v celej svojej hrôzostrašnej kráse. Vyprahnutá, krvou zaliata zem, ktorá bola výrazne iná oproti háju skadiaľ sme práve vyšli.

„Vyzerá to tu ako na poliach Belgicka a Holandska počas Veľkej vojny, pred pisármi," okomentovala som túto spúšť. To bolo jediné na čo som sa zmohla. Obrovské jamy tu i tam, vyhorené sady, hnijúce telá mŕtvych. Vo vzduchu sa vznášal štipľavý hnilobný zápach spolu s dymom. Zapchala som si nos a s hrôzou sa dívala na zverstvá tejto vojny. Na niektorých stromoch viseli obesenci. Striasla som sa hnusom. Do očí sa mi nahrnuli slzy a v hrdle sa mi začala zbierať žlč.Prešla mnou zimnica. „Toto je zverstvo," zašepkala som. „Prečo práve tu, prečo práve pred Štvrtou bránou?" Mala som pocit, že vyvrátim dnešné raňajky.