Pisárka

XIX. kapitola

Ravena

Cestovali sme celú noc. Nikto mi nepovedal, že cesta bude tak ďaleká. Sedela som pred Alexeiom a kŕčovito som sa snažila byť vystretá.

„Prosím ťa, uvoľni sa. Môžeš si aj trošku pospať, keď sa o mňa oprieš. Celá sa trasieš od bolesti," napomínal ma Alexei. No strápnila som sa už dosť. Ukázala som, že som slabý článok a ja som chcela, aby vedel, že dokážem niečo vydržať. Vôbec nešlo o moju pýchu, o tom som sa vnútorne presviedčala celou cestou.

„Musí ťa to šialene bolieť. Rebrá pichajú ako čert."

„Som v poriadku," odvrkla som.

Pravda však bola, že to ozaj pichalo ako čert. Ak kôň čo i len trošku nadskočil, pred očami sa mi zjavili hviezdičky. Bylinkový odvar už dávno nefungoval, bolesť, ktorú potláčal adrenalín, sa vracala. Rýchlejšie a vo väčšej sile. Bola som viac než vďačná, keď sme sa na obed zastavili a Alexei ma z koňa zosadil.

Takmer sa mi podlomili kolená. No vydržala som. Sťažka som sa nadýchla a pomaly vypustila vzduch.

„Niečo pod zub?" spýtal sa Alexei. Z brašne uloženej vedľa sedla vyťahoval chlieb a syr. Pozrela som sa na neho. Nevyzeral, že by sa mi chcel vysmiať, či čokoľvek iné. Len mi ponúkal jedlo. Prečo by som mala držať hladovku?

Prikývla som a poďakovala, keď mi jedlo podal. Najedla som sa pomaličky a ďaleko od všetkých. Muži po mne zazerali a niečo si šuškali. Nevedeli, prečo je kvôli mne taký poplach. A dobré meno som si veru neurobila, najmä mojou slabošskou reakciou na kúsok krvi.

Každý sa potichu najedol a napil. Po chvíle všetci balili svoje brašne. Bol čas odchodu. Oddych netrval dlho. Museli sme rýchlo postupovať k pevnosti.

Pohľad na sedlo mi skrútil žalúdok nevôľou a v hrudníku ma pichlo. Nechcela som znova.

„Vysadím ťa. Počkaj chvíľu," ozval sa pri mojom uchu. Alexei vyskočil na koňa, zohol sa po mňa a opatrne ma vyložil pred seba. Pri prudkom pohybe smerom nahor som sykla bolesťou. Znova som sa pred ním strnulo usadila. Bolesť bola o trošku intenzívnejšia. Najmä, keď som zatuhla.

Pohli sme sa vpred. Bolesť sa stupňovala. Sem tam mnou trhlo a nevedela som zabrániť jemnému syknutiu, ktoré mi vyletelo z úst. Alexei sa za mnou zhlboka nadýchol a naklonil sa ku mne.

„Takto to nepôjde, Rav," precedil pomedzi zuby. „Kôň je už z teba nervózny. A ty si len ublížiš. Tak nebuď tvrdohlavá mulica a opri sa o mňa."

„Nie som slaboch, nepotrebujem tvoju pomoc."

„Pre všetkých pisárov sveta! Ty nie si slaboch, Ravena!" zavrčal. „Okamžite sa o mňa opri, inak ťa donútim!"

Nechcela som. Sama by som to neurobila. Ale bolesť bola ozaj horšia. A stupňovalo sa to. Dilemu za mňa vyriešil Alexei sám. Jemne si ma pritlačil o svoju hruď. Nebojovala som proti tomu. „Máme ešte pár hodín do príchodu. Potrebujem ti toho veľa povedať a potrebujem, aby si bola silná. Niečo sa tu deje a mne sa to nepáči. Musíš sa však prespať."

Nemusel mi hovoriť dvakrát. Chcela som sa spýtať, o čom pochybuje. Čo plánuje. Ale bolesť ma úplne vyčerpala. Navyše, sálalo z neho také teplo. Nemohla som odolať nutkaniu aspoň na malú chvíľu zavrieť oči.

Ďalšie tri dni sa vliekli a my sme boli neustále v sedle. Kone sme vymenili v malej dedine. Všetkých okrem Alexeiovho žrebca. Ten s nami pokračoval v ceste svižne a bez akýchkoľvek problémov.

Bolesť neprechádzala, najmä pri neustálom pohybe. Nohy som mala roztrasené a sedacie svaly ma pálili. Nebola som zvyknutá na život v sedle tak ako títo muži. Ale nič som nepovedala. Alexei mal so mnou už tak dosť starostí.

Každú možnú prestávku hľadal popri potokoch a v húštinách kostihoj, ktorý potom drvil rukoväťou svojej dýky a prikladal mi túto zmes na rebrá. Stud musel ísť bokom. Túto zmes previazal kusom látky zo svojej košele a išli sme sa najesť. Ani raz sa odo mňa nepohol. V tichosti pozoroval okolie, prehodil pár slov s Kirianom. Ale neopustil ma.

Nerozprávali sme sa veľmi. Nebolo o čom. Panovalo medzi nami isté napätie. A z pohľadov, ktoré mi Alexei dával, keď som sa chcela hocičo opýtať, som pochopila, že nie je čas na otázky. A tak sme v tichosti prežili i štvrtý deň.

Podľa reakcie vojakov som vedela, že sme sa museli blížiť k ich domovu. Po viac než hodine jazdy pozdĺž údolia, sa pred nami začal týčiť hrad Druhej brány. Bol vtesaný do brala. Vykukoval len predný val a nad roklinou vyčnievala strecha. Bol majestátny. Dýchala z neho dávna minulosť starého sveta.

„Nie je až príliš na oku?" opýtala som sa Alexeia, keď sme sa blížili k stavbe. Kone zaradom pochodovali po úzkej ceste pozdĺž hory smerom k vrcholu.

„Je. No iba z tejto strany, a všetky prístupové cesty sú prísne strážené. Myslíš, že prečo ide Kirian napred? Jeho tvár je naša priepustka pre každé pohraničné údolie, kde stoja stráže."

„Čím je významná Druhá brána? Prečo nie je Hlavná brána tu?"

Konečne trošku konverzácie. A Alexei sa nezdal byť nevrlý, či otrávený. Táto téma ho zrejme bavila. A ja som bola až priveľmi zvedavá. Pohodlne som sa o neho oprela a on potichu rozprával: „Hlavná brána je domov. Najmä. A má skvelé podmienky pre úschovu kníh. Druhá brána," ukázal pred seba, „je nedobytné miesto. Skladujeme tu najväčšie tajomstvá našej Rady. Taktiež tu zhromažďujeme zberateľské predmety."

„Aké napríklad?"

„Útočné zbrane, počítače, vysielačky, v útrobách pracujú naši mechanici na oprave helikoptéry."

„Helikoptéry? To myslíte vážne? Kde ste niečo také našli?" vypučila som oči. Všetok podobný arzenál a technika boli po novom začiatku skonfiškované a prísne zakázané. Naša generácia si na to už nepamätá. Je to viac ako tristo rokov. Nikto poriadne nevie ako nastal prevrat. Bolo to vraj rýchle a bez akýchkoľvek snáh proti zmene bojovať.

„A ostatné brány?"

„Pracujeme ako jedna komunita. Ide o omnoho viac. Každá pevnosť zachovala a vytvorila na základoch svojich predkoch jedinečnú kultúru. Slúžia aj ako vzdelávacie centrá. Sú nie len pevnosťami, ale aj domovmi. Každá pevnosť má okolo seba niekoľko dedín, kde žijú odporcovia Vojvodiny. Začalo to už dávno, za vlády tvojho starého otca."

Vedela som, že toto nebolo správne. Ale netušila som, že sa nájde toľko ľudí, čo chce žiť iný život. Ľudia vo Vojvodinskom hlavnom meste boli mdlí, neaktívni, spokojní.

Stále viac a viac sme sa približovali k bránam, Kirian popchol koňa napred. Okolo nás boli hlboké lesy, ktoré jasne naznačovali, že z nich, cesta von už neexistuje.

„Koľko je pevností?" opýtala som sa po chvíli.

Alexei sa potichu zasmial. „Aká si ty dnes zvedavá."

Nič som neodpovedala. Po chvíľke ticha a čakania v rade sa Alexei ozval: „Je ich deväť. Každá je ekonomicky nezávislá, administratívne a vojensky však spadajú pod nás. Každá brána je však špeciálne orientovaná a uchováva a stráži niečo cenné."

„Netušila som, že je to tak premyslené."

„Budovali sme to pomaly, ale poriadne," prikývol Alexei.

Rad sa začal pohýnať. Púšťali nás dnu. Pomaly sme nasledovali ostatné kone. Predtým než sme stihli prejsť cez prah Druhej brány mi zašepkal Alexei do ucha: „Rob všetko tak, ako ti povedia. Prídem dnes večer. Všetko ti vysvetlím. Dovtedy sa o nič nepokúšaj, i keď sa ti mnoho veci bude zdať divných. A hraj so mnou. Akúkoľvek hru nadhodím."

Po chrbte mi prešli zimomriavky. Niečo bolo zle. Niečo bolo naozaj veľmi zle.