Pisárka

XXXV. kapitola

Ravena

V priebehu nasledujúcich troch dní som si už našla akýsi pokoj a miesto vo svojom novom domove. Celé dni som pomáhala Adele s vyrábaním medicíny pre zámok. Boli sme v tom dome tak zašité, že som nikdy nevedela, čo uvidím, ak vyjdem von a vybehnem na kopec. A stále ma to desilo. Južný front bol tichý. Stále vyčkávali a Gavril neposielal žiadne nové správy. No na severe išlo o život. Paľba znela stále, aj keď sme kráčali k zámku a pokračovala, aj keď sme sa vracali. Rany boli niekedy súvislé a tlmené, občas zaznel väčší rachot a pár výkrikov sa dostalo až k nám. Vždy som zbledla, do končatín mi prestala prúdiť krv a za tých pár dní som si rozhrýzla pery od nervov až do krvi.

„Môžem si odskočiť? Potrebovala by som si zobrať so sebou papiere, ktoré som tu nechala," poprosila som Adelu, keď sa naša šichta na zámku končila.

„Samozrejme," prikývla. „No vráť sa rýchlo. Musíme už ísť. Ešte toto dokončím," ukázala na škatule liekov, „a musíme sa ponáhľať. Aby nám doma nevykypel ten nový sirup," pripomenula mi. Súhlasne som pokývala hlavou a bežala po schodoch smerom ku knižnici po papiere, ktoré som si tu nechala.

Dnes ma Adela naučila, ako fixovať zlomenú ruku. Robila som väčšinou čisté ošetrovacie práce. Z mokvajúcich rán a krvi sa mi ešte stále dvíhal žalúdok. Aj keď mi Adela sľubovala, že ma to časom prejde.

Diana vyzerala, že posledné tri dni nespala. Potrebovali ju v kuchyni, v sále, v zbrojnici. A vždy v tej istej chvíli. Ak by nemala Fabia, ktorý to všetko korigoval, asi by sa zrútila. Štvrtá brána a jej obyvatelia neboli pripravení na takúto situáciu. A mňa prenasledovala myšlienka, že túto hrôzu sme im doniesli na prah dverí my. A to len tým, že sme sa sem ukryli, aby sme prečkali vojnu, ktorá sem za nami došla sama.

Poznámky boli presne tam, kde som ich nechala. Chcela som si ich večer ešte raz prečítať a po krátkej dobe ich analyzovať s troškou triezveho rozumu.

Ako každý večer, rozlúčili sme sa s Dianou, pozbierali svoje veci a pobrali sa domov. Na kopci som vždy zastala, stále dúfajúc, že zahliadnem Alexeia alebo teda machuľu podobajúcu sa jemu. No vždy som odišla sklamaná.

Večer, po prelievaní sirupu, som sa konečne uchýlila k svojej práci. No nič iné som nezistila. Možné miesto neznáme. Bývalí vlastníci boli pred sto rokmi poslední spravodliví pisári. Tak volali panovníkov Vojvodiny dávno pred dnešnou skorumpovanou bandou. Koniec bol nedopísaný. A ja som nemala čoho sa chytiť. Začala ma pomaličky chytať beznádej. Zhlboka som sa nadýchla a poznámky šmarila o zem. Ľahla som si nahnevane do postele a privrela oči. Snažila sa svoju myseľ donútiť rozpamätať sa. Tak ako predtým. No okrem začínajúcej migrény z prílišného sústredenia sa som nedosiahla absolútne nič.

Obrátila som sa na druhý bok a ako každý večer, dúfala, nech sa zobudím a vojna bude vyhratá.

Týždeň aj dva uplynuli bez zásadných zmien. Zabehli sme do určitého kolotoča, ktorý nemal konca. Učila som sa od Adely všetko, čo sa dalo. Pomáhala som jej okolo domu, s ošetrovaním, s liekmi, s bylinkami. Vytvorili sme si harmonický vzťah kamarátok a spolupracovníčok v jednom.

„Vy máte liek na všetko!" s úžasom som sa dívala na vojaka, ktorý kvôli svojim ranám ešte pred pár dňami stonal od bolesti. Dnes sa prechádzal po sále a pomáhal miestnym ženám s rozveseľovaním ostatných mužov.

„Eleonóra, dokázala som vytvoriť čokoľvek, no jeden jediný liek nie. Na svete existujú jeho exempláre, no obávam sa, že sa k nim nedostaneme," opravila ma Adela. Vždy bola taká exaktná.

„A je ním?"

„Penicilín, prvé antibiotikum. Prvýkrát ho objavil Alexander Fleming v roku 1928 pred pisármi. Je to beta – laktámové antibiotikum. Používal sa napríklad proti infekcií," dumala. A mala pravdu. Niekde som už o tom čítala, no tieto prírodovedecké informácie neboli nikdy mojou silnou stránkou.

„Nebol tento liek úplne zničený?"

„Bol. No v Deviatej bráne existuje pár vzoriek. Vytvorila ho tvoja stará mama," povedala akoby sa nechumelilo a pokračovala vo svojej práci. Moja stará mama bola schopná niečoho takého? Ako to, že som o niečom takom nemala ani potuchy?

„Do Deviatej brány by nás nepustili. A už vôbec nie v stave, v ako sa nachádzame. Takže, môžeme na to zabudnúť, úplne," pokrútila hlavou Adela. „Prvý pisár nech nás ochraňuje, aby sme ho nepotrebovali."

To bol posledný deň, čo sme strávili pomáhaním s ranenými. Teda aspoň ja. Nadránom o pol štvrtej som sa zobudila na hluk, ktorý vydávala moja posteľ. Panovalo hrobové ticho, no predmety v miestnosti sa pomaličky triasli. S údivom som sa rozospatá dívala okolo seba a vážnosť situácie som pochopila až vo chvíli, keď do mojej izby vtrhla Adela s vojakom v pätách.

„Mali by sme ti nájsť inú izbu," bolo jediné, čo mi Adela oznámila. Stále zmätená som sa pomaličky obliekla, zobrala so sebou prvý zvitok a zišla dole. Dom sa už našťastie netriasol. Za stolom sedeli ďalší dvaja vojaci, všetci s vážnym výrazom a všetci biely ako krieda. „Čo sa tu deje?" opýtala som sa potichu s malou dušičkou. Srdce mi bilo až v krku. Nikto zatiaľ neodpovedal. Akoby mi niekto zablokoval dýchacie cesty, začalo som ťažko lapať po vzduchu. Zlá predtucha a strach ma začali neúnosne gniaviť.

„ČO SA STALO?" precedila som pomedzi zuby.

„Slečna, radšej by ste si mala sadnúť," zašepkal pokojne jeden z vojakov. Nikdy som ho predtým nevidela.

Nemala som na toto čas ani nervy. „Povedzte mi, čo sa dopekla deje," zdôraznila som každé jedno slovo.

„Vojvodina dnes večer vypustila tri bomby, jeden na farmárske domčeky na juhu, jednu k našťastie vyľudneným hradbám a jednu..." odkašľal si vojak. „Jednu priamo na veliteľstvo severného frontu."

Svet sa mi krútil pred očami. V ústach mi vyschlo. V hrdle sa mi začala zbiehať obrovská guča.

Adela si odkašľala a súcitne sa na mňa pozrela. Ona sa súcitne nepozerá. Nikdy. Do očí sa mi nahrnuli slzy. „Prosím, Alexei nie," zašepkala som a pokrútila som hlavou.

„Nikto nevie, či tam Alexei bol, alebo nie," pokrčila plecami Adela. „No stále je šanca, že je v poriadku. Ráno máme čakať nové správy o preživších. No Diana chcela, aby si to vedela," vysvetlila mi Adela. Videla som, že s týmto Dianiným rozhodnutím zjavne nesympatizovala. „Tu sme zatiaľ v bezpečí, no tam vonku..." Adela neodpovedala. Do reči jej vbehol muž, ktorý s ňou ku mne prišiel do izby: „Vojvodina vytiahla svoj arzenál. Ak ten náš čoskoro nedorazí, premiestnime vás. Musíme sa na všetko pripraviť. A musíte sa aj vy, pisárka."

Hovoril to jasne, vecne, urobil to, čo sa od neho čakalo. Posledné slová odznievali akoby už z diaľky. Sadla som si na lavičku vedľa skrinky na bylinky a snažila som sa zhlboka dýchať. Nechcela som veriť, že by Alexei...

Môj svet sa zmenšil do dvoch úkonov. Čakanie a driemanie. Nič iné som nebola ochotná ani schopná urobiť. Sledovala som ako slnko vstávalo a za oknami sa pomaličky rozodnievalo. A ja som dúfala, že tento východ videl aj Alexei. Až o pár hodín neskôr, keď správy stále nedochádzali, som si zakryla tvár dlaňami a dovolila som si pustiť zo seba slzy. Viera je dôležitá, no s tým som sa teraz nedokázala zmieriť. Nie, keď to tak strašne bolelo. Nemohla som o neho prísť.