Pisárka

XXVII. kapitola

Sedeli sme na večeri. Hodovná sieň, ako ju Diana nazývala, bola zimnou záhradou s antickými prvkami. Obliekli ma do krásnych mušelínových šiat jemnej zelenkavej farby. Boli takmer totožné s Dianinými. Rozšírené rukávy padajúce z ramien, stuha okolo pása a jemne sa vlniace sukne na spodku. Vlasy mi nechali rozpustené a okolo čela mi upevnili maličkú čelenku z mojich vlasov. Presne tak, ako to nosila Diana. Bola som na nerozoznanie. Alexei bol taktiež prezlečený do košele s balónovými rukávmi, modrej vestičky a pasujúcimi nohavicami k tomu. Bol oholený, učesaný, takmer som ho nespoznala. Obidvaja sme sa navzájom potajomky merali cez šírku stola. Bol...krásny, v bruchu mi lietal húf motýľov a kebyže nesedím, asi by sa mi roztriasli nohy. Taká patetická som bola!

„Drahí moji, dnešná večera je na počesť môjho drahého bratranca Alexeia a našu pisárku Ravenu!" pozdvihla času Diana na začiatok večere. Okolo nás sedeli Dianini priatelia, vzdialená rodina, ktorá tu našla útočisko, a jej najbližší vojaci. Všetci po nej opakovali a nahlas si na nás pripili. Potom sme sa pustili do večere.

Nikdy som nevidela na stole toľko čerstvého ovocia a zeleniny. Horúci chlieb s maslom, cesnakom a olivovým olejom. Syry rôznych vôní, chutí a tvarov, šunky, rizoto, jemné rybacie mäso. Bolo to tak iné od všetkého, čo som kedy poznala.

Ako dezert prišli peny, akýsi kávovo smotanový koláč, krém s ovocím a misy čerstvého ovocia s čokoládou.

Obidvaja s Alexeiom sme sa do toho pustili ako lačné psy. Diana sa na nás potmehúdsky smiala a vypytovala sa nás na rôzne veci. No nikdy nezabŕdla no nejakej nepríjemnej súkromnej témy. Bola v tom vynikajúca, presne tak, ako vynikajúca bola hostiteľka.

„Alexei, takže Pablo sa správal ukážkovo?"

„To sa spýtaj Raveny, ona s nimi trávila čas," pokrčil plecami. „Podľa mňa by mu bolo treba nejaký dobrý výcvik."

Diana sa otočila na mňa a zasmiala sa. „Je to poriadny fagan, čo? Presne ako Diego!"

„No," usmiala som sa opatrne, „nemôžem povedať, že by som sa s ním akosi zblížila. Mal tam iných priateľov," uhrala som to na bezpečnú notu.

Diana uškrnula a venovala sa svojmu dezertu. „Viem si predstaviť, no konštatujem, že bol hrozný! Neboj nič, pošlem ho na výcvik k tebe, drahý bratranček," obrátila sa na Alexeia. „Veru, nezaškodilo by mu kúsok vojenskej výchovy."

Potom sa otočila naspäť ku mne a pozerala sa ako si vychutnávam posledné hlty večere. „Aké je tvoje zatiaľ najobľúbenejšie jedlo, Ravena? Chcela som, aby tu dnes večer bolo zastúpené takmer všetko z našej kuchyne."

Že sa vôbec pýta! „Je to úžasné. Všetko je skvelé. Nič lepšie som ešte nejedla! Neviem si vybrať jednu vec, no ak by som predsa len mala..." pokrútila som hlavou a lyžičkou som naberala dezert menom „tiramisu". „Tak toto," ukázala som na svoj tanier, „je to najlepšie, čo som kedy jedla."

Alexei sa nad mojou odpoveďou pobavene uškrnul a Diana pokrútila hlavou. „Ty si ako Alexei! Keď príde na návštevu, tiramisu zmizne zo stola ako prvé. Tentoraz sa s tebou podelil, ale nabudúce s ním budeš musieť bojovať," varovala ma a ukázala na Alexeiov tanier. Polovička plechu padla za obeť jemu.

Do debaty sa nakoniec zapojil aj Dianin radca a s Alexeiom rozoberali udalosti južného frontu. Boli schopní Vojvodinu tlačiť späť, po dlhom čase začalo ich vojakov ubúdať. „Príde mi to naozaj divné, keďže takmer zo dňa na deň ustúpili takmer o dva kilometre. Obávam sa, že je v tom o niečo viac ako to, že sme ich porazili," krútil hlavou radca, Fabio.

„Viem, čo za tým môže byť. Neviem či poznáte pána menom Reznikov," zdvihol jedno obočie Alexei.

Fabio sa zhlboka nadýchol a z hnnusom prikývol. „Bodaj by som toho sviniara nepoznal."

„No, nedostali sme sa k tomu, ako sme sa sem dostali. Neviem, či je práve teraz vhodná chvíľa, ale je veľa vecí, ktoré potrebujete vedieť."

„Po večeri v Dianinom čitateľskom salóniku?" opýtal sa Fabio Alexeia. No pozrel sa i na mňa aj na Dianu. Všetci sme prikývli.