Pisárka

XL. kapitola

Pred očami sa mi mihalo svetlo, tma, svetlo, tma. Svet sa spomalil. V hrdle mi uviazol výkrik. Necítila som vlastné telo, necítila som ani kedy som tvrdo pristala na zemi. Bola to krátka chvíľka, no šok a prekvapenie ma úplne paralyzovalo. Otočila som hlavu vedľa seba. Roland a Samuel boli pohotovejší ako ja. Už sa dvíhali na nohy a reagovali na cudzincov pred nimi. Samuel sa ku mne zohol a podal mi ruku. „Všetko v poriadku?"

„Ach, áno," prikývla som a ponúkanú ruku prikývla. Postavila som sa na vlastné nohy a pozrela som sa na cudzincov, ktorí na nás nepriateľsky civeli.

Z radu niekoľkých pánov so zbraňami v rukách vyšla elegantná dáma so sivými vlasmi pevne zviazanými na temene. „Vážení prítomní, ak ide o manipuláciu, doplatíte na to. Používate veľmi mocné mená," povedala vážne a poprezerala si nás. Na mne nevynechala jediné miestečko. No stále sa netvárila tak, že by nám uverila. Tvrdo a pochybovačne sa mi zahľadela do očí, akoby som práve spáchala ten najväčší zločin v dejinách. No v tom pohľade bolo aj čosi iné. Zvedavosť?

„Verte, že vám neklameme. Vieme, že ideme bez pozvania, vieme, že nám nedala Hlavná brána list na odobrenie návštevy, no oficialitám je koniec. Sme vo vojne," oznámil im Samuel. „Aspoň nás vypočujte."

Neodpovedali. A ja som to ticho neznášala. Každou stratenou minútou sme hrali o Alexeiov život. A pri tom ide len o formality. Čo bolo na tomto mieste také dôležité?

„Prosím vás," skočila som do reči dáme so sivými vlasmi, keď sa snažila už-už niečo povedať. „Viem, že nám nemáte dôvod veriť. Ale každou minútou, čo tu stojíme, hráme o jeden veľmi dôležitý život. Alexei Petrovov sa práve zmáha medzi životom a smrťou. Otestujte ma, ak nám neveríte!"

Dáma sa na mňa prizrela o niečo lepšie a pristúpila ku mne, prižmúrila oči, premýšľala. Hľadala niečo v mojej tvári. Nachvíľku na jej tvári nemohol človek vyčítať jedinú emóciu. No vzápätí som tam uvidela nádej. Nádej zmiešanú so šťastím, strachom, bolesťou. Vedela som ľudí čítať veľmi dobre. Mala som niekoľko tisícročné skúsenosti ľudí v mojej pamäti. Takže, áno, bola som si istá tým, čo som práve videla.

„Ak mi nebudete vedieť odpovedať," povedala náhle nepriateľsky a akoby ublížene, „nemôžem garantovať vaše bezpečie, ani našu pomoc."

„Súhlasím."

„Ste si istá, mladá dáma?" Zdvihla jedno obočie.

Prikývla som. „Na sto percent."

A potom urobila to, čo som nečakala ani v tom najtajnejšom sne, ani v tej najšialenejšej predstave. V lámavej hebrejčine povedala: „Dievča, ak hovoríš pravdu, práve som zažila zázrak."

Chvíľku som sa na ňu dívala. Neodpovedala som. Dívala som sa do očí ženy, ktoré mi pripomínali oči, o ktorých som snívala v tie najtemnejšie dni, keď som schúlená ležala na posteli v mojej kobke. Snívala som o tých očiach, keď som plakala až do vyčerpania a upadala v spánok a znášala Félixove kruté tresty.

Odkašľala som si. Oči ma začali štípať a do líc sa mi hrnula červeň. Pani so šedivými vlasmi sa chcela otočiť, sklamaná a poriadne nahnevaná, keď som jej odpovedala: „Poznala som jedinú ženu s takými očami ako máte vy, teraz ju stretávam už len vo svojich snoch."

Pani prudko otočila hlavu ku mne a znova ma zrakom prepaľovala. No tentoraz neveriacky. Do očí sa jej nahrnuli slzy, ruky zdvihla k tvári, potom ich natiahla ku mne a späť k sebe. „Ach, Ravena, to si naozaj ty," vyhŕkla a na prvý pohľad vážna dáma sa rozplakala a hodila sa mi okolo krku. Na chvíľu som ostala neveriacky stáť. Prechádzala som v hlave všetky spomienky, ktoré by mi mohli nájsť odpoveď na túto absurdnú situáciu. Nechápala som, až do chvíle...