Pisárka

VI. kapitola

Trošku otrasená, trošku pobúrená a určite veľmi prekvapená som ležala večer v posteli a rozmýšľala dnešným zasadnutím Rady. Všetci večerali dole v hale, mali akúsi oslavu, no ja som nebola ani pozvaná a navyše som nemala na nič chuť.

Chcú dôkaz. Hlúpy dôkaz. Určite som nebola žiadna podvodníčka. Ak si mysleli, že toto bolo niečo, čo by som si dobrovoľne vybrala, hlboko sa mýlili.

Ak teda chcú zvitok, budú ho mať. Niektorí z Rady boli fanatici. Ak im nedám zvitok, zabijú ma. Videla som im to na očiach. Nepustia nikoho do svojho kruhu. A určite nie niekoho z dvora.

Posadila som sa k stolu, zobrala som do ruky pero, prichystala som si papier. Zavrela som oči a snažila som sa dostať do svojho pisárskeho tranzu. Zavrela som oči a hmkala som si uspávanku, ktorú mi spievala moja mama na dobrú noc. Znova som vchádzala do tmavého tunela, vnárala som sa do vody. Pomaličky som splývala, zhlboka som sa nadychovala, plávala som s prúdom. Čakala som na iskru. Na záblesk, ktorý ma prenesie do iného času a miesta. Ten však neprišiel. Zhltla ma len tma.

„Slečna! Ravena! Ste v poriadku?" Hlas prichádzal ako z veľkej diaľky. „Prebuďte sa, prosím!" Nedokázala som otvoriť oči. Nedokázala som sa vymaniť z tunela. „Haló!" Utekala som z tunela. Tma ma dusila. Nepustila ma zo svojho objatia. Bránila som sa. Sily mi ubúdali. Ale musela som sa prebrať.

Plač? Počula som plač?

Prudko som otvorila oči a zhlboka som sa nadýchla. Vedľa mňa stála Kresa so slzami v očiach. Stále som sedela za stolom.

„Ravena! Čo sa stalo?" Zdesene na mňa hľadela. Pribehla ku mne a silno ma objala. „Doniesla som raňajky a potom som vás našla..."

„...ťa našla," opravila som ju unavene.

„Potom som ťa našla ležať v bezvedomí. Nevedela som ťa zobudiť. Čo sa stalo?" krútila hlavou. Bolo ráno. To znamenalo, že som bola mimo celú noc. Pozrela som sa na papier pod mojou rukou. Bolo na ňom veľké nič. Žiadne elegantné písmo, nahusto v úhľadných riadkoch. Len zívajúca prázdnota. Toto sa ešte nikdy nestalo.

„Neviem, čo sa stalo Kresa. Musela som len hlboko zaspať. Prosím, necháš mi raňajky vedľa postele?"

Kresa poslušne prikývla, viac sa nič nevypytovala. „Alexei sa dnes chce s vami porozprávať. Vraj máte byť po obede prichystaná pred pevnosťou."

Žeby ma išli vyvenčiť?

„Samozrejme. Ďakujem za raňajky, Kresa," poďakovala som a vstala som zo stoličky. Kolená sa mi triasli, strácala som balans.

„Tak ma napadlo..." začala opatrne Kresa.

Otočila som sa k nej. „Áno?"

„Musíš sa tu cítiť osamelá. Zavreli ťa tu ako zvieratko. Ak by si niekedy chcela spoločnosť, nájdeš ma dole v hale alebo na záhrade. Jednoducho," odkašľala si, „ak nebudeš vedieť čo s časom, som tu pre teba."

Poďakovala som jej. Bola tu jediná, ktorá na mňa naozaj brala ohľad. A možno aj ona bola osamelá. Zjedla som trošku kaše, ľahla som si na chvíľu do postele a nechala telo a myseľ oddychovať.

No v hlave mi vŕtala skutočnosť, že papier ostal prázdny. Najprv bezsenné noci, teraz toto. Stratila som svoj dar písať? Čo sa to so mnou deje? Podľa mojich hypotéz som bola len nadmerne vyčerpaná. Moje mentálne ja, pisárka. Musela som si dať pár dní prázdniny. Dovtedy budem skúmať situáciu.

Zvyšok doobeda som predriemala. Obed som odmietla a zamierila som rovno do záhrady. Zasadila som nejaké nové bylinky, zastrihla som ruže a vymenila rozbité kvetináče za nové. Porýľovala som zeleninovú záhradku a zasadila mrkvu a petržlen.

Keď som vchádzala na nádvorie, Alexei ma už čakal. Strnulo stál stále v pozore a sledoval vojakov pri ich tréningu. Tréning bol dosť krutý. A všimla som si medzi vojakmi a nejakých malých chlapcov.

Postavila som sa vedľa Alexeia. Zaregistroval ma, no nepozrel sa mojím smerom. Stále sledoval každý jeden pohyb svojich zverencov.

„Bojové pole nie je miesto pre malých chlapcov," poznamenala som sucho.

„Krypty nie sú vhodným domovom pre mladé dievča," skonštatoval. Potom sa mi pozrel do očí. „A predsa sa niektorým veciam proste vyhnúť nedá," pokrčil plecami.

Radšej som chcela zmeniť tému. Cítila som sa pri jeho impozantnej siluete ako dieťa. „Chceli ste ma vidieť."

„Buďte radi, Ravena. Som jediný spojenec, ktorého tu máte." On je môj spojenec?

Pokrčila som plecami. „Pre mňa je každé miesto jamou levovou. Nechcem, aby ma niekto zachraňoval. Postarám sa o seba sama." A vždy som sa aj postarala.

„To je od vás síce pekné, no tu nejde o vašu vôľu, slečna. Vy to potrebujete."

Zdvihla som zvedavo obočie, „A to zase prečo?"

Alexei znova uprel zrak na svojich žiakov a bez toho, aby sa okolo seba obzrel alebo pôsobil nervózne precedil cez zuby vetu, ktorá bola určená len pre moje uši. „Tieto múry majú oči i uši. Zoberiem vás na vychádzku. Viete jazdiť na koni?"

„Samozrejme, že viem." Bola som obyčajná klamárka. No sedela som na koni, keď som mala päť. To sa azda počíta.

„Skvelé, dám vám pripraviť koňa a môžeme vyraziť."