Pisárka

V. kapitola

Cez okenice prenikalo do izby slnko. Bolo už vysoko. Na stole ma čakala ovsená kaša s medom. Lačne som sa do nej pustila a obliekla sa do červenej tuniky. Nechcela som tu nečinne sedieť. Nikto neprichádzal. Nikto sa o mňa nezaujímal. Moja zvedavosť nemala hraníc. Obliekla som si svoj plášť a vydala sa von. Našla som presne to isté točité schodisko, z ktorého som utekala včera večer. Dnes som ho šikovne zbehla a ocitla sa vo veľkej jedálni. Bola strohá, vojensky zariadená. Pár žien i mládencov tadiaľto prebehovalo, každý niečo upratoval, premiestňoval a pár žien chystalo stôl na večer. Každý sa na mne pozastavil pohľadom, gúľali očami a niečo si šuškali. No nikto sa ku mne neozval. Nikto mi nezakázal ísť ďalej. Zahla som doprava a prešmykla som sa okolo kuchyne z kadiaľ sa šírila vôňa pečeného mäsa na cibuľke. V ústach sa mi zbiehali slinky. Ako to bolo dávno, čo som nejaké jedla!

Posledné dvere na konci chodby viedli do neveľkej, no krásnej záhrady, ktorá bola obohnaná obrovskými kamennými valmi. Klenba z ruží viedla do stredu záhrady, kde stála studňa. Všade naokolo boli maličké záhradky plné byliniek, korenín, kvietkov a krov. V rohu stála kôlnička so všetkými záhradníckymi potrebami. Zdalo sa, že sa o záhradku už dlho nikto nepostaral. Bola jar. Čas zasiať rastlinky, vyplieť pôdu, zastrihávať všetky kry a ozdobné i niektoré ovocné stromy.

Nikto ma tu nehľadal. Nikto odo mňa nič nechcel. Bolo to už tak dávno, ako som s naším záhradníkom šantila po rozľahlom parku. No ja som už svoj park nemala. A zdalo sa, že ani táto záhrada nemala svojho pána. A tak som bez váhania vzala z kôlne všetko potrebné a dala sa do roboty.

Anikó ma našla v kuchyni, kde som sa stihla zoznámiť s kuchárkou Terezou a jej synmi. Jakobom a Haraldom. Obidvaja mali okolo dvanásť rokov a radi vyvádzali všelijaké neplechy. Tereza sa mi posťažovala, ja som jej pomohla s koláčom na dnešný večer, i keď nie som v pečení a varení veľmi zručná.

„Ravena! Alexei a celá Rada ťa očakávajú už polhodinu v Čitárni," zavolala na mňa Anikó. Odfrkla som: „Ja za to nemôžem, že o mňa doteraz nejavil záujem a našla som si zábavu sama. Nebudem sedieť na zadku a čakať na povely ako poslušný psík!"

„To od teba nikto nečaká, princeznička. Všetci sme ťa hľadali. Tak teraz poď so mnou."

Nemala som dôvod si ju poštvať proti sebe. A na viac som bola neskutočne zvedavá. Čo odo mňa títo ľudia naozaj chcú?

Vo veľkej hale sa na pravej strane nachádzali dvere. Anikó zaklopala a vošla so mnou dnu. „Alexei, mám ju. Môžem odísť?" znechutene pretiahla posledné dve slová.

Alexei si ju nevšímal. Celú pozornosť venoval mne. „Samozrejme. Ďakujem, Anikó."

Tá buchla dverami a ostala som stáť pred dvadsiatimi cudzími ľuďmi. Za vrchom stola sedel Radek a na druhej strane Alexei. Radek sa ku mne vydal. „Vítame ťa, moja drahá," objal ma srdečne. „Toto je Rada Čitateľov. Nachádzaš sa v Čitárni, pôvodnej Pisárni." Rozhliadla som sa po miestnosti. Väčšina ľudí sediacich za dlhým stolom boli len neznáme tváre. No niektoré z nich som poznala. Zostarnuté verzie tvárí, ktoré mi ostali zakotvené v pamäti môjho desaťročného ja. Bola to napríklad knihovníčka môjho otca. Alebo bývalý najvyšší sudca. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.

„Ravena, posaď sa k nám," zahučal mi za chrbtom Alexeiov hrubý hlas. Jeho horúca dlaň ma popchla smerom k stoličke, ktorá bola vedľa tej jeho.

„Než ti vysvetlíme a dostaneme sa k bodu, kvôli ktorému tu si, prosím, posaď sa a počkaj chvíľu."

Poslušne som si sadla a zahľadela sa na Alexeia. Bol vysoký, tmavohnedé vlasy mal nakrátko zastrihnuté a jemné tmavé strnisko odhaľovalo jeho rezanú sánku. Plné pery, ostrý nos a vysoké lícne kosti. Mal široké ramená, úzky pás a stále strnulý postoj. Videla som ako sa na neho Anikó pozerala. Opovrhovala ním, no priťahoval ju. Bol to atraktívny muž. Ale nebola som tu na to, pripomenula som si.

Ako všetci ostaní, aj on mal oblečenú bielu voľnú košeľu zapnutú až ku krku, zastrčenú v kožených nohaviciach.

„Ravena?" Radekov hlas ma prebudil z tranzu. Otriasla som sa a plne zaostrila na situáciu predo mnou. „Áno, prosím?"

„Rád by som ti predstavil túto Radu. Vznikla za čias, keď túto inštitúciu založil pisár, ktorý mal dosť poskakovania pre dvor. Chcel, aby aj obyčajný ľud uzrel svetlo pravdy. Jeho prívrženci a podporovatelia pravdy o starom svete sme my. Čitatelia. I dodnes, bez fungujúceho člena pisára, či nových spisov od tajného zdroja, stále pracujeme na misii tohto rádu. Hovorí sa, že na svete žije už len jeden pisár poznajúci celú pravdu. Tretí a posledný. Takže i náš posledný pokus."

Pokrútila som hlavou. „To nie je možné. I sám vládca je pisárom. Aj môj brat ním bol. Aj môj otec. Tí sú už bohužiaľ mŕtvi, no stále je tu vládca."

Radek prikývol. „Áno, no my hovoríme o čistokrvnom, priamom pisárovi. A myslíme, že si ním ty. Chceme ťa požiadať o pomoc. Hocikedy budeš pripravená. Nebudeme na teba tlačiť. Teda nie v dohľadných dvoch týždňoch. No niektorí potrebujú dôkaz, že si to naozaj ty. Ak ma správne rozumieš."

Nasucho som prehltla. Prikývla som. Celé to nemalo zmysel. Ako to, že o tomto dvor nevedel? „A ako budete vedieť, že som to ozaj ja? Alebo teda, hocičo, čo vo mne hľadáte?" Pokrútila som hlavou. „Viete, koľko môže byť pisárov pobehujúcich po celej krajine?"

Radek pokynul jednej zo žien, ktoré sedeli za stolom. „Prosím, Virginia, videla a vie oveľa viac, ako my všetci dokopy. Vysvetli jej to z biologického hľadiska." Virginia prikývla.

„Teší ma, ja som Virginia, venujem sa čítaniu biologických a chemických zvitkov obsahujúcich informácie o vzniku pisárov." Virginia bola guľatejšia dáma s krátkymi vlasmi a prísnymi črtami. „I mňa teší," oplatila som jej.

Všetci v miestnosti sa naklonili, ani nedýchali. Akoby i pre nich to bolo tajomstvom. Hltali každučké slovo.

„Raven, bolo napísané, že pisárom je každým z nás. Každý jeden v tejto miestnosti. S dostatočnými informáciami a výskumom, vďaka zberateľom, ktorí vyhotovili laboratórium sme overili skutočnosť, že v ľudskej DNA len dve percentá zo sto obsahujú informáciu dôležitú na zachovanie ľudského druhu, jeho osobitných čŕt a vlastností, teda genetického materiálu. Ľudstvo nikdy nedokázalo definovať, čo obsahuje zvyšných deväťdesiatosem percent. A to je ten zásadný moment a rozdiel medzi pisárom s talentom a obyčajným človekom. Každý má na niečo talent. Niektorí sú skvelí muzikanti, spisovatelia, stratégovia, športovci. To všetko je zapísané v DNA. No pisári, ich talent je možnosť prístupu k deväťdesiatim ôsmim percentám nášho DNA, v ktorom je zaznamenaný každý jeden krok od začiatku existencie človeka. Pisári sú schopní tieto údaje získať a následne zapísať na zvitky." V miestnosti by sa dala atmosféra krájať nožom. I ja sama som sedela s otvorenou pusou. K tejto informácii som sa nikdy nedostala. I keď to mnohokrát odo mňa žiadali, potrebovala by som tréning, ktorý mi chýbal.

„To znamená, že každý jeden z nás pozná pravdu, no len pisári sú schopní vyvolať spomienky späť?" spýtala som sa.

„Presne tak," prikývla Virginia. „Jediní sú schopní dešifrovať DNA. Obyčajní ľudia nemajú moc zmazať dejiny. Príroda má stále záložný plán. A tým ste vy. Pisári."

Z davu ľudí sa ozvala otcova knihovníčka. Ak si dobre pamätám, Jana. „Radi by sme videli, či ste to naozaj vy, princezná. Máte dva týždne na jeden zvitok."

A do hája.